Ovocie miernosti

Miernosť je sebaovládanie. Nemôžeme popustiť uzdu všetkému, čo na nás dolieha, či už telesne, alebo duševne. Nie všetko, čo sa môže robiť, by sa robiť malo. Je síce pohodlnejšie nechať sa vláčiť pohnútkami, ktoré ľudia nazývajú prirodzené, no na konci tejto cesty nájdeme iba smútok a osamotenosť vo vlastnej úbohosti.

Niektorí ľudia nechcú nič odoprieť svojmu žalúdku, svojim očiam, svojim rukám; odmietajú počúvať tých, čo im radia, aby žili čisto. Schopnosť plodiť — vznešenú skutočnosť a účasť na Božej stvoriteľskej moci — využívajú nezriadene len ako nástroj na službu vlastnému sebectvu.

Nikdy sa mi nepáčilo hovoriť o nečistote. Namiesto toho chcem uvažovať nad ovocím miernosti, chcem vidieť, že človek je skutočným človekom, ktorý nie je pripútaný k bezcenným, hoci ligotavým veciam, k zbytočnostiam, ktoré tak rady kradnú straky. Taký človek sa dokáže zriecť vecí, čo škodia jeho duši a uvedomuje si, že obeť je iba zdanlivá: lebo ak v živote dokáže niečo obetovať, oslobodí sa od mnohých závislostí a bude môcť, v najhlbšom strede svojho srdca, vychutnať všetku Božiu lásku.

Život potom opäť dostane jasné tvary, ktoré nemiernosť rozmazala a človek je schopný starať sa o druhých, deliť sa s nimi, venovať sa veľkým úlohám. Miernosť ho robí striedmym, skromným, chápajúcim; dáva mu prirodzenú mravnosť, ktorá je vždy príťažlivá, pretože na správaní takého človeka je vidno rozumné sebaovládanie. Miernosť neznamená obmedzenosť, lež veľkorysosť. Naopak, omnoho viac obmedzení sa nachádza v nestriedmosti, keď sa srdce človeka zrieka samé seba, len aby mohlo slúžiť prvému, kto mu ponúkne žalostný zvuk plechových kravských zvoncov.