Svätý Lukáš v siedmej kapitole svojho evanjelia píše: „Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu“ (Lk 7, 36).Tu príde istá žena z toho mesta, verejne známa ako hriešnica a priblíži sa, aby Ježišovi umyla nohy, ktorý, ako bolo v tej dobe zvykom, bol v poloľahu opretý na boku. Vodou pri tomto dojemnom umývaní sú jej slzy a utierkou, ktorou ich osušuje, jej vlasy. Olejom prineseným v drahej alabastrovej nádobe natiera Učiteľovi nohy a bozkáva ich.

Farizej nemá dobré myšlienky. Nedokáže si predstaviť, že by bolo v Ježišovom srdci toľko milosrdenstva. „Keby tento bol prorokom — myslí si — vedel by, kto a aká je to žena“ (Lk 7, 39). Ježiš číta jeho myšlienky a objasňuje mu: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje“ (Lk 7, 44—47).

Nebudeme sa teraz pristavovať pri božských atribútoch milosrdného srdca nášho Pána, ale všimneme si iný aspekt tejto scény: to, ako Ježišovi chýbajú všetky prejavy ľudskej zdvorilosti a pozornosti, ktoré mu farizej nebol ochotný poskytnúť. Kristus je perfectus Deus, perfectus Homo (Vyznanie viery Quicumque), Boh, druhá osoba Najsvätejšej Trojice — a zároveň dokonalý človek. Prináša spásu, nie zničenie prirodzeného ľudského správania; a my sa od neho učíme, že nie je kresťanské správať sa zle k človeku, Božiemu stvoreniu, utvorenému na jeho obraz a podľa jeho podoby (Gn 1, 26).