Nehovorím o nejakých abstraktných ideáloch. Opieram sa o celkom konkrétnu realitu zásadnej dôležitosti, schopnej zmeniť aj to najpohanskejšie a voči Božím nárokom najnepriateľskejšie prostredie, rovnako ako sa to udialo v prvých obdobiach našej spásy. Vychutnajte si slová neznámeho autora, dobového súčasníka, ktorý takto charakterizuje veľkosť nášho povolania: kresťania „ sú pre svet tým, čím je duša pre telo. Žijú vo svete, ale nie sú zo sveta, tak ako je duša v tele, ale nie je telesná. Sídlia vo všetkých obciach ako duša vo všetkých častiach tela. Žijú duchovným životom, no nie je to vidno navonok, rovnako ako i duša žije svojím životom… Žijú ako pútnici medzi pominuteľnými vecami, v očakávaní neporušiteľnosti nebies, tak, ako nesmrteľná duša zatiaľ prebýva v smrteľnom stánku. Ich počet sa znásobuje zo dňa na deň, aj v prenasledovaniach, tak, ako sa duša krášli umŕtvovaním… Kresťanom nie je dovolené opustiť svoje poslanie vo svete, tak ako duši nie je dovolené dobrovoľne sa odlúčiť od tela “ (Epistola ad Diognetum, 6 (PG 2, 1175).

Šli by sme preto pomýlenou cestou, keby sme nedbali na časné starosti: tam nás Pán takisto očakáva; buďte si istí, že skrze okolnosti všedného života, ktoré riadi alebo vo svojej nekonečnej múdrosti dopúšťa Božia Prozreteľnosť, sa my ľudia máme približovať k Bohu. No tento cieľ nedosiahneme, ak sa nebudeme snažiť dobre si vykonávať svoju prácu, ak rozhodne nevytrváme v začatej úlohe s ľudským i nadprirodzeným pohľadom, ak si ju nebudeme robiť čo najlepšie a — ak je to možné — myslím, že keď budeš naozaj chcieť, bude to možné — ešte lepšie ako najlepšie, pretože použijeme všetky čestné ľudské i potrebné nadprirodzené prostriedky na to, aby sme nášmu Pánovi mohli ponúknuť prvotriednu, filigránsku prácu, vycibrenú až do tých najmenších detailov.