Rád by som vás upozornil — nie je to z mojej strany žiadna domýšľavosť — že si okamžite všimnem, kedy vám moje slová idú jedným uchom dnu a druhým von, alebo kedy len tak skĺznu po tých, čo ma počúvajú. Dovoľte mi, aby som vám otvoril svoje srdce a vy mi potom pomôžete vzdať Bohu vďaku. Keď som v roku 1928 poznal, čo odo mňa Pán chce, okamžite som začal pracovať. V tých rokoch — vďaka Ti, Bože, lebo bolo treba veľa trpieť a veľa milovať — ma mnohí mali za blázna, iní sa tvárili, že ma chápu a zatiaľ ma pod pláštikom pochopenia nazývali rojkom, ale takým, čo sníva o nemožnom. No napriek všetkému a napriek mojej vlastnej úbohosti som pokračoval bez toho, aby som stratil odvahu; a pretože tá vec nebola moja, uprostred ťažkostí sa začala otvárať cesta a dnes je Dielo skutočnosťou, rozšírenou po celom svete, od jedného pólu k druhému a väčšine ľudí pripadá také prirodzené preto, lebo Pán sa postaral, aby bolo uznané ako jeho záležitosť.

Už som vám spomínal, že akonáhle s niekým prehodím pár slov, zistím, či mi rozumie alebo nie. Nestáva sa, aby ma niekto oklamal, ako keď kvočke sediacej na vajíčkach podstrčíte kačacie vajce. Dni ubiehajú a až keď sa kuriatka vyliahnu zo škrupiny a kvočka vidí pobehovať akýsi podozrivý chumáč peria, podľa zvláštneho spôsobu chôdze — jedna noha sem a druhá tam — zistí, že to nie je jej kuriatko, že sa nikdy nenaučí pípať, aj keby sa neviem ako snažilo. Nikdy som sa nesprával zle k nikomu, kto sa mi otočil chrbtom, ani vtedy nie, keď sa mi za snahu pomôcť odvďačovali drzosťou. Aj preto jedného dňa, mohlo to byť okolo roku 1939, moju pozornosť upútal nápis, ktorý som zbadal v budove, kde som viedol duchovné cvičenia pre univerzitných študentov. Nápis znel: Každý nech ide svojou cestou. Bola to veľmi užitočná rada.