Ovocím dnešného rozjímania by malo byť presvedčenie, že naša cesta po tejto zemi — za akýchkoľvek podmienok a v akomkoľvek čase — je pre Boha, že je pokladom slávy, obrazom neba, že máme v rukách úžasnú vec, ktorú sme povinní spravovať, so zodpovednosťou voči ľuďom a Bohu, bez toho, že by bolo potrebné meniť svoj stav, uprostred ulice, posväcujúc svoju prácu a povolanie, rodinný život, spoločenské vzťahy a všetku činnosť, aj keby sa zdalo, že je výhradne svetská.

Keď som vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch v celej plnosti pochopil záväzok slúžiť Pánovi v Opus Dei, z hĺbky duše som ho prosil o zrelosť osemdesiatročného. Prosil som svojho Boha o viac rokov — s detskou naivitou začiatočníka — lebo tak by som vedel využívať čas, vedel by som využiť každučkú minútu v službe Jemu. Pán vie taký dar poskytnúť. Možno raz budeme môcť povedať — ty aj ja: “Chápavejší som nad starcov, lebo zachovávam tvoje príkazy” (Ž 118, 100). Mladosť by nemala byť synonymom nerozvážnosti, rovnako ako šediny nemusia nutne znamenať rozvahu a múdrosť.

Uchýľ sa so mnou pod ochranu Kristovej Matky. Matka naša, ty, ktorá si videla Ježiša rásť, ty, ktorá si videla, ako využíva svoj čas medzi ľuďmi: nauč ma využívať moje dni v službe Cirkvi a dušiam; dobrá Matka, nauč ma, aby som vo svojom srdci vždy, keď to bude potrebné, začul láskavú výčitku, že môj čas nepatrí mne, ale Nášmu Otcovi, ktorý je na nebesiach.