Živá modlitba

“Nuž vstanem, mesto pochodím; po námestiach a uliciach budem hľadať toho, ktorého z tej duše milujem... " (Pies 3, 2). A nielen mesto. Prejdem z jedného konca sveta na druhý — pochodím všetky zeme, všetky národy, budem chodiť po cestách a chodníkoch, len aby som našiel pokoj pre svoju dušu. A nájdem ho vo svojej každodennej práci, ktorá pre mňa nebude niečím nepríjemným, ale naopak, cestou a dôvodom k stále väčšej láske a k stále tesnejšiemu spojeniu s Bohom.

A keď na nás násilne doľahne silné pokušenie malomyseľnosti, odporu, zápasov, protivenstva, ďalšej noci duše, vkladá nám žalmista do úst a do pamäte tieto slová: ... “budem pri ňom v súžení... " (Ž 90, 15). Čo je môj kríž oproti tvojmu, Ježišu, čo sú proti tvojim ranám moje škrabance?! Čo je v porovnaní s tvojou nesmiernou, čistou a nekonečnou láskou toto nepatrné bremeno, ktoré si mi naložil na plecia? A vaše i moja duša sa naplnia posvätnou dychtivosťou svojimi skutkami mu vyznať, že som ochorela od lásky! (Porov. Pies 5, 8).

Zrodí sa v nás smäd po Bohu, túžba pochopiť jeho slzy, vidieť jeho úsmev, jeho tvár... myslím, že najlepší spôsob, ako to vyjadriť, je slovami Písma: “Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou” (Ž 41, 2). Duša postupuje vpred ponorená v Bohu, je mu podobná a človek je ako smädný pútnik, ktorý otvára ústa nad prameňom (Porov. Sir 26, 15).