Nastal okamih volať: „Pamätaj na slovo, čo si dal svojmu služobníkovi; lebo ním si mi dal nádej. To ma utešuje v ponížení, že mi tvoje slovo vracia život“ (Ž 118, 49—50). Náš Pán chce, aby sme s ním počítali vo všetkom; vidíme úplne jasne, že bez neho nemôžeme robiť nič (Porov. Jn 15, 5), ale že s ním môžeme všetko (Porov. Flp 4, 13). Utvrdzuje sa naše rozhodnutie byť neustále v jeho prítomnosti (Porov. Ž 118, 168).

Boh osvieti náš rozum, ktorý sa zdal byť nečinným a už nebudeme pochybovať o tom, že ak sa Stvoriteľ stará o všetkých ľudí — dokonca i o svojich nepriateľov — o čo viac sa bude starať o svojich priateľov! Získame istotu, že niet zla ani ťažkosti, ktoré by neslúžili na dobré a v našej duši sa ešte pevnejšie usídli radosť a pokoj, ktoré nám žiaden ľudský dôvod nebude môcť vziať, pretože všetky tie navštívenia v nás vždy zanechajú niečo Jeho, niečo božské. Budeme chváliť nášho Pána a Boha, ktorý v nás vykonal veľké veci (Porov. Jób 5, 9), a pochopíme, že sme boli stvorení tak, aby sme boli schopní pojať všetok ten nevyčerpateľný poklad (Porov. Múd 7, 14).