Nedomnievajme sa však, že sa na tejto ceste kontemplácie konečne upokoja naše vášne. Klamali by sme sami seba, keby sme predpokladali, že túžba po hľadaní Krista, jeho nájdenie a vzťah s ním a sladkosť jeho lásky z nás urobia dokonalých ľudí. Hoci vám skúsenosť určite nechýba, dovoľte mi, aby som vám to pripomenul. Satan, nepriateľ Boha a ľudí, sa nikdy nevzdáva a nikdy nespí. Dobiedza na nás dokonca i vtedy, keď naša duša planie láskou k Bohu. Vie, že v tomto prípade je dosiahnutie nášho pádu zložitejšie, no — ak dôjde k tomu, že človek urazí svojho Pána hoci len v maličkosti — bude môcť na svedomie tohto človeka uvrhnúť silné pokušenie zúfalstva.

Ak stojíte o poučenie zo skúsenosti úbohého kňaza, ktorý sa nesnaží hovoriť o ničom inom ako o Bohu, potom vám dám radu: keď sa bude telo usilovať dobyť späť svoje stratené práva, alebo — čo je ešte horšie — keď sa bude búriť a vzpínať pýcha, rýchlo sa uchýľte do svätých rán spôsobených klincami, ktorými bol pribitý na kríž, a od kopije, ktorá mu prebodla bok. Robte, ako vás Duch pobáda a vložte do Pánových rán všetku ľudskú lásku... i lásku nadprirodzenú. To znamená túžiť po spojení s Kristom, cítiť sa byť jeho bratom, jeho pokrvným príbuzným, synom tej istej Matky, pretože to bola ona, kto nás priviedol až k Ježišovi.