A tak teraz, v pohoršujúcej obeti na kríži stojí Mária pri ňom a s bolesťou počúva tých, čo šli okolo… a rúhali sa mu: potriasali hlavami a vraveli: „Ty, čo zboríš chrám a za tri dni ho znova postavíš, zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ (Mt 27, 39—40). Naša Pani počula i slová svojho Syna: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). a spájala sa s jeho bolesťou. Čo mohla robiť ona? Spojiť sa s vykupiteľskou láskou Syna a ponúknuť Otcovi nesmiernu bolesť, ktorá ako ostrý meč prenikla jej čisté srdce.

A Ježiš sa opäť cíti povzbudený mlčanlivou a láskyplnou prítomnosťou svojej Matky. Mária nenarieka nahlas, nepobehuje sem a tam. Stabat: Stojí, pri svojom Synovi. Vtedy sa na ňu Ježiš pozrie a následne sa zahľadí na Jána. A zvolá: „Žena, hľa, tvoj syn! Potom povedal učeníkovi: ‚Hľa, tvoja matka!‘“ (Jn 19, 26—27). V Jánovi zveruje Kristus svojej Matke všetkých ľudí a osobitne svojich učeníkov, tých, ktorí v neho mali uveriť.

Felix culpa (Veľkonočná vigília, Praeconium), spieva Cirkev, šťastná to vina, kvôli ktorej prišiel tak vznešený Vykupiteľ. Šťastná to vina, môžeme dodať aj my, ktorá nám dala za matku Svätú Máriu. Už sme v bezpečí, už nás nič nemusí znepokojovať: lebo Naša Pani, korunovaná za Kráľovnú neba i zeme, je všemocnou orodovníčkou u Boha. Ježiš predsa nemôže Márii nič odoprieť — a ani nám, deťom tej istej Matky.