Duše patria Bohu

„Ostatní učeníci prišli na lodi, lebo neboli ďaleko od brehu, len asi dvesto lakťov, a sieť s rybami ťahali za sebou“ (Jn 21, 8). Ihneď kladú svoj úlovok k nohám Pánovi, pretože mu predsa patrí. Preto, aby sme pochopili, že duše patria Bohu, že nikto na svete si ich nemôže privlastňovať, že apoštolát Cirkvi — jeho ohlasovanie a uskutočňovanie spásy — sa nezakladá na autorite jednotlivých osôb, ale na Božej milosti.

Ježiš Kristus sa trikrát po sebe pýta Petra, akoby mu chcel dať opakovanú možnosť napraviť trojité zapretie. Peter sa už zo svojich chýb poučil, vlastná úbohosť mu dala dostatočnú príučku. Vedomý si svojej slabosti, je hlboko presvedčený, že už bolo dosť smelého vystatovania. Preto všetko odovzdáva do Kristových rúk. „Áno Pane, ty vieš, že ťa mám rád. Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21, 15—17). A čo mu na to odpovie Kristus? „Pas moje baránky. Pas moje ovce“ (Jn 21, 15—17). Nie tvoje, nie vaše: ale moje! Pretože to On stvoril človeka, to On ho spasil, to On vykúpil každého jedného z nás, zaradom, cenou — opäť zdôrazňujem — cenou svojej krvi.

Keď v 5. storočí útočili donatisti na katolíkov, tvrdili, že nie je možné, aby hipponský biskup Augustín hlásal pravdu, keďže bol predtým veľkým hriešnikom. A sv. Augustín radil svojim bratom vo viere, ako na to odpovedať: „ Augustín je biskupom katolíckej Cirkvi, stará sa o svoj úrad, z ktorého skladá účty Bohu. Poznal som ho ako dobrého človeka. Ak je zlý, vie o tom; ak je dobrý, ani tak nestaviam svoju nádej na ňom. Pretože to prvé, čo som sa v katolíckej Cirkvi naučil, je nevkladať svoju nádej do žiadneho človeka “ (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 36, 3, 20 (PL 36, 395).

Nevykonávame svoj apoštolát. Čo by sme mohli v takom prípade hovoriť? Vykonávame — pretože Boh to tak chce, pretože tak nám to prikázal: „choďte do celého sveta a hlásajte Evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15)— apoštolát Kristov. Chyby, tie sú naše, no ovocie je Pánovo.