Mnohým je to všetko dozaista dobre známe, pre niekoho nové, no pre všetkých veľmi náročné. Ale ja, dokiaľ budem nažive, nikdy neprestanem kázať o tom, že je prvoradou a nevyhnutnou potrebou byť dušou modlitby; vždy, v každej situácii a za každých, i tých najpohnutejších okolností, pretože Boh, ten nás neopúšťa nikdy. Nie je vôbec kresťanským postojom myslieť na priateľstvo s Bohom len ako na posledný prostriedok. Či sa nám snáď zdá normálne ignorovať ľudí, ktorých máme radi, alebo nimi opovrhovať? Určite nie. K tým, ktorých milujeme, predsa neustále zalietajú naše slová, túžby a želania, naše myšlienky: máme ich akoby ustavične prítomných. Správajme sa teda rovnako aj k Bohu.

Ak budeme takto hľadať Pána, celý náš deň sa premení na jediný úprimný a dôverný rozhovor s ním. Napísal a povedal som to síce už tisíckrát, no nevadí mi opakovať sa, lebo náš Pán nám svojím príkladom dáva najavo, že takéto počínanie je to pravé: neustála modlitba, od rána až do noci a potom znovu až do rána. Keď všetko ide ľahko: vďaka ti, Pane! Keď prídu ťažké chvíle: Pane, neopúšťaj ma! A Boh, tichý a pokorný srdcom (Mt 11, 29), nezabudne na naše prosby, ani k nim nezostane ľahostajný, lebo to bol on, ktorý povedal: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Lk 11, 9).

Snažme sa preto nikdy nestratiť nadprirodzený pohľad, vidiac za každou udalosťou Boha: v tom príjemnom aj v tom nepríjemnom, v radosti… i v zármutku nad smrťou milovaného človeka. Najprv, rozhovor s tvojím Bohom Otcom, hľadajúc Pána v strede svojej duše. Nie je to niečo, čo by sa dalo považovať za maličkosť, za niečo bezvýznamného: je to jasný prejav hlbokého vnútorného života a skutočného dialógu lásky. Zvyk, ktorý nám nespôsobí žiadnu duševnú deformáciu, pretože pre kresťana by to malo byť niečo tak samozrejmého, ako je tlkot srdca.