V Písme je toľko výjavov, v ktorých Kristus hovorí so svojím Otcom, že je nemysliteľné pristaviť sa pri všetkých. No určite nemôžeme vynechať intenzívne hodiny predchádzajúce jeho utrpeniu a smrti, keď sa pripravuje dovŕšiť obeť, ktorá nám prinavráti Božiu lásku. V intimite Večeradla sa jeho srdce rozlieva láskou, prosiac sa obracia k Otcovi, oznamuje príchod Ducha Svätého, povzbudzuje svojich priateľov k vrúcnej láske a viere.

Rozhorlené Vykupiteľovo sústredenie pokračuje v Getsemanskej záhrade, keď tuší, že utrpenie sa už blíži, že už sa blíži ponižovanie, bolesti a tvrdý kríž, na ktorý sa vešajú zločinci a po ktorom tak veľmi túžil. „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich!“ No vzápätí: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42). Neskôr, pribitý na drevo kríža, všetkými opustený, s rukami rozpätými v geste večného veľkňaza, pokračuje v rozhovore so svojím Otcom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46).