Upriamme svoj zrak na Ježiša Krista, náš vzor, zrkadlo, do ktorého by sme sa mali pozerať. Ako sa správa — i navonok — pri veľkých príležitostiach? Čo nám o ňom vraví sväté Evanjelium? Mňa veľmi dojíma to, ako sa pred veľkými zázrakmi utieka k Otcovi, jeho príklad, keď na štyridsať dní a štyridsať nocí odchádza na púšť, aby sa tam pred začiatkom svojho verejného pôsobenia modlil (Porov. Mt 4, 2).

Je veľmi dôležité — odpusťte mi, že na tom stále trvám — sledovať Mesiášove kroky, pretože On prišiel, aby nám ukázal cestu k Otcovi. S ním objavíme, ako dať nadprirodzený zmysel i tým zdanlivo najmenej dôležitým veciam, s ním sa naučíme prežívať každý okamih z perspektívy večnosti a hlbšie pochopíme, ako veľmi stvorenie potrebuje oné chvíle intímneho rozhovoru s Bohom: ako veľmi ho potrebuje spoznávať, vzývať, chváliť, vášnivo mu vzdávať vďaku, počúvať ho, alebo len jednoducho byť v jeho prítomnosti.

Už pred mnohými rokmi som pri úvahách nad konaním nášho Pána prišiel k záveru, že každý apoštolát je akýmsi prebytkom vnútorného života. Preto sa mi aj zdá byť taká prirodzená a zároveň nadprirodzená pasáž z Evanjelia, kde sa opisuje, ako sa Kristus definitívne rozhodol zvoliť si prvých dvanástich učeníkov. Svätý Lukáš rozpráva, že predtým strávil celú noc v modlitbe s Bohom (Lk 6, 12). A pozrite sa na neho, keď sa v Betánii pripravuje na vzkriesenie Lazára. Potom, čo zaplakal nad svojím priateľom, pozdvihol oči k nebu a zvolal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul“ (Jn 11, 41). Dal nám tak jasný príklad: ak chceme pomáhať druhým, ak sa ich úprimne snažíme viesť k tomu, aby objavili skutočný zmysel svojho života na zemi, potom je nevyhnutné, aby sme všetko postavili na modlitbe.