Hlavným apoštolátom, ktorý by sme my kresťania mali vo svete vykonávať a najlepším svedectvom viery je prispievať k tomu, aby v Cirkvi vládlo ovzdušie pravej lásky. Keď sa naozajstne nemilujeme, keď medzi nami dochádza k útokom, ohováraniu a roztržkám, kto sa bude cítiť byť priťahovaný tými, čo tvrdia, že hlásajú radostnú zvesť Evanjelia?

Je veľmi ľahké a dokonca módne slovami tvrdiť, že milujeme všetkých ľudí, veriacich i neveriacich. No ak ten, čo takto rozpráva, zaobchádza zle so svojimi bratmi vo viere, potom pochybujem, že jeho správanie je niečím iným než len pokryteckým plytvaním slov. Naopak, keď Kristovým srdcom milujeme tých, ktorí sú ako my „ deťmi toho istého Otca, zjednotení v jednej viere a dedičmi tej istej nádeje “ (Minucius Felix, Octavius, 31 (PL 3, 338), naše srdce sa zväčší a vzplanie túžbou, aby sa k nášmu Pánovi priblížili všetci ľudia.

Keď vám pripomínam požiadavky lásky k blížnemu, možno bude niekto namietať, že táto cnosť v slovách, ktoré som práve vyslovil, chýba. Nič nemôže byť ďalej od skutočnosti. Verte, že so svätou hrdosťou a bez falošného ekumenizmu ma naplnilo radosťou, keď na II. Vatikánskom koncile nadobúdala s obnovenou intenzitou konkrétnu podobu starosť, aby sa priniesla pravda tým, čo žijú oddelení od jedinej Cesty, od Ježiša, pretože ma stravuje hlad po spáse celého ľudstva.