207

Pozemské nádeje a nádej kresťanská

Mnoho ľudí monotónne omieľa už trochu otrepanú frázu, že „nádej zomiera posledná,“ ako keby nádej bola len nejakou pomôckou k životu bez komplikácii a výčitiek svedomia, alebo aby človeku umožnila odkladať na neurčito nápravu svojho konania a úsilia o dosiahnutie vznešených cieľov — a predovšetkým cieľa najvyššieho — nášho spojenia s Bohom.

Povedal by som, že je to cesta, ako zamieňať nádej za pohodlnosť. V podstate nejde o snahu dosiahnuť skutočné dobro, tak oprávnené hmotné, ako aj duchovné. Najvyššie úsilie niektorých osôb sa obmedzuje na to vyhnúť sa čomukoľvek, čo by mohlo narušiť ich pokoj — zdanlivý pokoj priemerného života. Títo bojazliví, uzavretí a leniví ľudia plní malých sebeckostí sa časom uspokoja s tým, že ich dni a roky budú plynúť sine spe nec metu, bez akýchkoľvek ašpirácií vyžadujúcich nejakú snahu, bez znepokojujúceho zápasu: to hlavné, na čom záleží, je vyhnúť sa riziku nepríjemností a sĺz. Ako ďaleko sme od dosiahnutia niečoho, keď sme premárnili prianie onú vec mať, iba zo strachu, že dosiahnuť ju bude náročné!

Potom je tu povrchný prístup tých, čo pod pláštikom predstieranej kultúry či vedy redukujú nádej na akúsi lacnú bájku. Neschopní úprimne sa postaviť tvárou v tvár sami sebe a rozhodnúť sa pre dobro, zužujú preto nádej na planú ilúziu, na utopický sen, na jednoduchú útechu v ťažkých životných starostiach. Nádej, táto falošná nádej sa pre nich stáva povrchnou túžbou, ktorá k ničomu nevedie.

Tento bod v inom jazyku