Už pred nemálo rokmi som s presvedčením, rastúcim každým dňom, napísal: Dúfaj, že všetko ti dá Ježiš: ty sám nemáš nič, sám nie si ničím, sám nič nezmôžeš. Ak sa mu odovzdáš, On bude konať za teba (Consideraciones espirituales, Cuenca 1934, s. 67). Prešiel nejaký čas a toto presvedčenie sa ešte posilnilo a prehĺbilo. Videl som, ako dôvera v Boha dokáže zapáliť veľký oheň lásky, oheň, vďaka ktorému srdce radostne tlčie a človek už neprepadá malomyseľnosti, ani neklesá na mysli, aj keď počas cesty trpí a často trpí veľa.

Pri čítaní epištoly dnešnej omše som bol dojatý a myslím, že vy tiež. Pochopil som, že Boh nám chce prostredníctvom apoštolových slov ukázať, ako sú všetky božské cnosti vzájomne prepojené a tvoria akúsi osnovu, na ktorej je utkaný opravdivý kresťanský život každého muža a každej ženy.

Znovu sa započúvajte do slov sv. Pavla: „A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme aj dostali“ (Rim 5, 1—5).