Viera by nemala byť iba hlásaná, no v prvom rade praktizovaná. Azda nám na to často chýbajú sily. Vtedy — a znovu sa obrátime na Evanjelium — konajme ako otec posadnutého chlapca. Chce, aby bol jeho syn zachránený, dúfa, že ho Kristus vylieči, no nemôže uveriť toľkému šťastiu. A Ježiš, ktorý vždy žiada vieru, vidí váhanie tohto človeka; a tak ho prebehne a povie: „Ak môžeš?! Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mk 9, 22).Všetko je možné: budete všemohúci! No musíte mať vieru. Onen muž cíti, že jeho viera kolíše a bojí sa, že tento nedostatok dôvery zabráni synovmu uzdraveniu. A preto plače. Za taký plač by sme sa nemali hanbiť: je plodom lásky k Bohu, kajúcnej modlitby, pokory. A chlapcov otec hneď vykríkol: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9, 23).

Rovnakými slovami to povedzme i my, keď končíme túto chvíľu modlitby. Pane, ja verím! Bol som vychovaný v tvojej viere, rozhodol som sa ťa nasledovať zblízka. Často som ťa v živote prosil o zľutovanie. A často som považoval za nemožné, že by si mohol vykonať toľko zázrakov v srdciach svojich detí. Pane, verím! No pomôž mi, aby som veril viac a lepšie!

Obráťme sa s našou prosbou aj na Pannu Máriu, Matku Božiu a Matku našu, ktorá je učiteľkou viery, lebo „blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45).