Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Niektorí z tých lepších, čo boli okolo, mu povedali: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ (Mk 10, 49). To je kresťanské povolanie! Avšak Božie volanie nebýva iba jedno. Pán nás predsa volá v každom okamihu nášho života: vstaň — vraví nám — vyjdi zo svojej lenivosti, zo svojej pohodlnosti, zo svojho skúpeho sebectva, zo svojich malicherných malých problémov. Odlep sa od zeme, kde ležíš taký rozpľasnutý, prízemný, beztvarý. Nadobudni výšku, váhu, objem a nadprirodzený pohľad.

Ten človek odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi (Mk 10, 50). Odhodil plášť! Neviem, či si bol niekedy vo vojne. Pred mnohými rokmi som mal možnosť chodiť po bojovom poli, iba niekoľko hodín po skončení bitky. Ležali tam na zemi odhodené prikrývky, poľné fľaše a batohy plné rodinných pamiatok — listov, fotografií milovaných ľudí… Tieto veci však neboli majetkom porazených, patrili víťazom! Všetko sa ukázalo byť prebytočným, lebo bránilo, aby mohli bežať ešte rýchlejšie a zaútočiť na nepriateľské zákopy. Ako Bartimejovi, aby mohol bežať za Kristom.

Nezabúdaj, že dostať sa až ku Kristovi, to si vyžaduje obeť, znamená to odhodiť všetko, čo prekáža: deku, batoh, poľnú fľašu. Aj ty sa musíš správať rovnako v boji o Božiu slávu, v boji pokoja a lásky, ktorým sa snažíme rozšíriť Božie kráľovstvo. Kvôli službe Cirkvi, Rímskemu pontifikovi a dušiam musíš byť odhodlaný vzdať sa všetkého, čo je prebytočné, odhodlaný zaobísť sa bez prikrývky, ktorá by ťa zohrievala počas chladných nocí, bez milovaných spomienok na rodinu, bez občerstvujúcej vody. Bude to lekcia viery a lekcia lásky. Pretože Krista je treba milovať práve tak.