Sú takí, čo sa usmievajú, keď počujú hovoriť o čistote. Je to smiech — skôr grimasa — neradostný, mŕtvy, smiech popletených hláv, ktoré len opakujú: veď väčšina tomu aj tak neverí! Chlapcom, ktorí ma sprevádzali po štvrtiach a nemocniciach madridskej periférie —odvtedy už prešlo tak veľa rokov! — som zvykol hovorievať: Pozrite, existuje ríša nerastov, dokonalejšia je ríša rastlinná, kde sa ku strohej existencii pridal život; potom nasleduje ríša živočíchov, ktorú tvoria stvorenia obdarené cítením a pohybom.

Vysvetľoval som im, aj keď zrejme málo vedecky, ale zato názorne, že by sme mali tvoriť ďalšiu ríšu, a to ríšu ľudskú, ríšu ľudských bytostí, pretože rozumový tvor má obdivuhodný rozum, iskru Božej Múdrosti, ktorá mu dovoľuje slobodne premýšľať; a takisto má úžasný dar slobody, s ktorým môže podľa svojej vôle rozličné veci prijímať, alebo ich naopak odmietať.

V tejto ríši ľudských bytostí — keď som im to hovoril, vychádzal som pritom z početných skúseností svojej kňazskej práce — je pre normálneho človeka téma sexu až na štvrtom alebo piatom mieste. Na prvom mieste sú ašpirácie v duchovnom živote, ktoré každý jednotlivec má, potom nasledujú otázky zaujímajúce každého bežného muža či ženu: otec, matka, domov, deti. Ďalej je to práca a až potom, na štvrtom alebo piatom stupienku sa objavuje pohlavná túžba.

Keď som sa preto neskôr stretol s ľuďmi stavajúcimi tento bod ako ústrednú tému ich rozhovorov a záujmov, pomyslel som si, že nie sú úplne normálni, že sú nejakým spôsobom nešťastní, ba dokonca chorí. A dodával som — nasledoval smiech a žarty chlapcov, na ktorých som sa obracal — že mi je týchto nešťastníkov ľúto, tak, ako by mi bolo ľúto dieťaťa s veľkou, enormne zväčšenou metrovou hlavou. Sú to nešťastní ľudia. A tak okrem našej modlitby musíme mať s nimi bratský súcit, pretože chceme, aby sa zo svojej žalostnej choroby vyliečili. V žiadnom prípade však nie sú o nič viac mužmi či ženami než tí, čo sexom posadnutí nie sú.