175

To, že naším modelom a modelom všetkých kresťanov je Ježiš Kristus, to už viete veľmi dobre, pretože ste to veľakrát počuli a rozjímali o tom. Okrem toho ste to — vo vašom apoštoláte, onom ľudskom kontakte s božským zmyslom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou vášho ja — učili mnoho ďalších ľudí. A keď bolo treba, pripomínali ste to, využívajúc pritom nádherný prostriedok bratského napomenutia, aby ten, čo vás počúva, mohol svoje správanie porovnať so správaním nášho prvorodeného brata, Syna Márie, Matky Božej a Matky našej.

Ježiš je vzorom. On sám predsa povedal: discite a me (Mt 11, 29), učte sa odo mňa. Dnes by som chcel hovoriť o cnosti, ktorá síce nie je ani jediná a ani prvoradá, no ktorá v kresťanskom živote účinkuje ako soľ, čo chráni pred skazou a je skúšobným kameňom každej apoštolskej duše: tou cnosťou je svätá čistota.

Zaiste, za najvyššiu cnosť považujeme lásku; no čistota je prostriedkom sine qua non, nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli nadviazať intímny vzťah s Bohom. Keď si človek na ňu nedáva pozor a ani o ňu nebojuje, skončí ako slepý. Neuvidí nič, lebo živočíšny človek neprijíma veci Božieho ducha (1 Kor 2, 14).

My sa však chceme pozerať čistými očami, povzbudení slovami Majstra: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8). Cirkev vždy interpretovala tieto slová ako pozvanie k čistote. „ Uchovávajú si neporušené srdce tí, čo majú svedomie úplne čisté, alebo tí, čo milujú čistotu, píše svätý Ján Zlatoústy. Ak chceme uvidieť Boha, žiadna cnosť nie je tak potrebná, ako cnosť čistot “ (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 15, 4 (PG 57, 227).

Tento bod v inom jazyku