Dať každému, čo mu patrí

Čítajte pozorne tú časť Evanjelia, kde sa hovorí o cnostiach, ktorými by sa malo riadiť naše konanie a dobre tieto nádherné lekcie využite. Keď končí falošný a pochlebovačský úvod, farizeji a herodiáni predostrú svoj problém: “Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?” (Mt 22, 17). “ Všimnite si — píše sv. Ján Zlatoústy — ich ľstivosť; pretože mu nehovoria: vysvetli nám, čo je dobré, správne, prípustné, ale povedz nám, čo si myslíš ty. Boli posadnutí myšlienkou, že ho zradia a spravia z neho toho, čo nenávidí politickú moc ” (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 70, 1 (PG 58, 656). Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: “Čo ma pokúšate, pokrytci? Ukážte mi daňový peniaz!” Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: “Čí je tento obraz a nápis?” Odpovedali mu: “Cisárov.” Tu im povedal: “Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu” (Mt 22, 18—21).

Vidíte, že dilema je taká stará, aká jasná a neomylná je Učiteľova odpoveď. Nie je — nejestvuje — žiaden rozpor medzi službou Bohu a službou ľuďom, medzi plnením občianskych povinností a povinností  náboženských, medzi úsilím o budovanie a zlepšovanie terajšej spoločnosti a presvedčením, že po tomto svete kráčame ako po ceste, ktorá nás dovedie do nebeskej vlasti.

Takisto tu vidno jednotu života, ktorá — a to je dôležité — je základnou podmienkou pre tých, čo sa chcú posväcovať uprostred bežných okolností vo svojej práci a v rodinných i spoločenských vzťahoch. Ježiš nepripúšťa žiadne rozdelenie: “Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať” (Mt 6, 24). Keď kresťan plne odpovie na Božie volanie a zvolí si bezvýhradne Boha, táto voľba ho nabáda dávať mu všetko; a zároveň dávať aj svojmu blížnemu to, čo mu podľa spravodlivosti prináleží.