„Et viam Dei in veritate doces“ (Mt 22, 16); mal by si učiť, učiť, učiť: ukazovať Božie cesty podľa pravdy. Nemalo by ťa ľakať, že uvidia tvoje chyby — rovnako ako moje — dokonca ma i svrbí jazyk verejne o nich hovoriť, a takisto o tom, ako s nimi bojujem a snažím sa polepšiť v tom či onom bode svojho zápasu o vernosť Pánovi. Tým, že sa budeme usilovať zbaviť sa nedostatkov a víťaziť nad nimi, budeme už zároveň ukazovať cestu k Bohu. V prvom rade, i napriek svojim viditeľným chybám, svedectvom vlastného života; a potom učením, tak ako to robil náš Pán, ktorý coepit facere et docere (Sk 1, 1), najprv začal skutkami a až potom kázal.

Chcem vás uistiť, že vás mám veľmi rád a že váš nebeský Otec vás má ešte omnoho radšej — lebo je nekonečne dobrotivý a nekonečne pravý Otec; a napriek tomu, že vám nemám čo vyčítať, domnievam sa, že by som vám mal pomôcť milovať Ježiša Krista a milovať Cirkev, jeho stádo, pretože si myslím, že v tomto vás predčím: môžete so mnou súperiť, ale nevyhráte. Keď v kázni alebo v osobnom rozhovore s každým z vás poukážem na nejakú chybu, nie je to preto, že by som chcel niekoho raniť, vedie ma k tomu jedine snaha, aby sme viac milovali nášho Pána. Keď na vás nalieham, aby ste praktizovali kresťanské cnosti, nestrácam pritom zo zreteľa, že aj ja to veľmi potrebujem.