Spomínate si na podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi? Oný človek ostal ležať na ceste, zranený lupičmi, ktorí ho obrali o všetko do posledného haliera. Prechádza tade starozákonný kňaz a onedlho nato i levita; no obaja pokračujú v ceste bez toho, žeby sa obťažovali pomôcť mu. „No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň“( Lk 10, 33—34). Všimnite si, že zmienený príklad nedáva Pán iba niekoľkým vyvoleným, lebo keď odpovedá tomu, čo sa ho pýtal — a teda aj každému z nás — ihneď dodáva : „Choď a rob aj ty podobne!“ (Lk 10, 37).

A ak vo svojom osobnom živote alebo v živote druhých spozorujeme niečo, čo nie je v poriadku, ak spozorujeme, že je potrebná duchovná i ľudská pomoc, ktorú my ako Božie deti môžeme a máme poskytnúť, potom pravým prejavom cnosti rozvahy bude dôkladne a láskyplne, úprimne a bez strachu vhodným spôsobom pomôcť. Nemali by sme mať žiadne zábrany. Je chybné myslieť si, že problémy sa vyriešia ich prehliadaním alebo neustálym odkladaním.

Pravá rozvaha vyžaduje podať vždy, keď si to situácia vyžaduje, vhodný liek a obnaženú ranu dôkladne a bez utišujúcich prostriedkov ošetriť. Či už máte liečiť iných alebo vy sami ste tými, čo potrebujú pomoc, keď spozorujete hoci aj tie najmenšie príznaky zla, buďte úprimní a pravdovravní. Ten, kto v mene Pána lieči, musí najskôr pritláčať ďaleko od rany, a potom stále bližšie a bližšie, až kým nevyjde všetok hnis a ohnisko nákazy nezostane úplne čisté. V prvom rade musíme takto zaobchádzať sami so sebou a potom s tými, ktorým sme podľa spravodlivosti alebo lásky povinní pomôcť: osobitne mám na mysli rodičov a tých, čo sa venujú výchove a vzdelávaniu.