151

Červené tyče

Jedna z najživších spomienok z detstva, ktorá mi v hlave ostala dodnes, sú značky, ktoré sa u nás v horách umiestňovali k cestám. Moju pozornosť vtedy pútali vysoké, obvykle na červeno natreté tyče. Vysvetlili mi, že keď sneží a všetky cesty, polia, pastviny, lesy, skaly a rokliny sú zapadnuté snehom, tyče vyčnievajú ako isté orientačné body, aby všetci videli, kadiaľ vedie cesta.

V duchovnom živote sa deje čosi podobného. Bývajú jari a letá, no takisto prídu zimy, dni bez slnka a bezmesačné noci. Nemôžeme dopustiť, aby náš vzťah k Ježišovi Kristovi závisel od momentálnej nálady, od našich povahových zmien. Takéto postoje prezrádzajú sebectvo, pohodlnosť a sú samozrejme nezlučiteľné s láskou.

Vo chvíľach snehovej búrky nám preto pomôžu pevné zbožné praktiky — nič sentimentálneho — dobre zakorenené a prispôsobené životným okolnostiam každého jednotlivca — ktoré budú ako oné červené tyče a budú nám vyznačovať správny smer, až kým sa Pán nerozhodne, že má opäť zažiariť slnko, rozpustiť sa ľad a rozochvieť srdce, zapálené ohňom, ktorý v skutočnosti nikdy nevyhasol — boli to len tlejúce uhlíky ukryté v popole v čase skúšky, menšieho úsilia, alebo nedostatočnej obete.

Témy
Tento bod v inom jazyku