Opäť mi prichádzajú na myseľ spomienky na moju mladosť, na eucharistické sprievody. Aké to len bolo vyznanie viery! Akoby som ešte stále počul liturgický spev, vdychoval vôňu kadidla a videl tisíce a tisíce mužov so srdcom dieťaťa, každého so svojou veľkou sviecou — akýsi symbol ich vlastnej úbohosti — ktorí sa sotva odvážia pozdvihnúť oči k tvári svojho Otca. “Nuž vedz a viď, aké je zlé a trpké, že si opustil Pána, svojho Boha...” (Jer 2, 19). Obnovme si pevné rozhodnutie nikdy sa neodvrátiť od Pána kvôli nejakým pozemským záležitostiam. Zväčšujme konkrétnymi predsavzatiami náš smäd po Bohu: ako deti, uznávajúce svoju vlastnú nedostatočnosť a bez prestania hľadajúce a volajúce svojho Otca.

No vrátim sa k tomu, o čom som hovoril predtým: musíme sa naučiť byť ako deti, naučiť sa byť Božími deťmi. A zároveň aj ostatným odovzdávať toto zmýšľanie, ktoré nás i napriek prirodzenej slabosti urobí pevnými vo viere (1 Pt 5, 9), plodnými na skutky a istými na ceste, akýkoľvek by bol omyl, ktorého by sme sa mohli dopustiť, hoci aj ten najhorší; nikdy nebudeme váhať proti nemu zakročiť a vrátiť sa na správnu cestu Božích detí, vedúcu do otvoreného náručia nášho čakajúceho Boha Otca.

Kto z vás si nespomenie na náruč svojho otca? Pravdepodobne nebola taká maznavá, sladká a jemná ako náruč matky, no jeho mohutné a silné ramená nás držali vrelo a bezpečne. Vďaka, Pane, za tvoje tvrdé ramená. Vďaka za tie silné ruky. Vďaka za to nežné a pevné srdce. Takmer by som ti poďakoval i za svoje omyly! No máš pre ne pochopenie, prepáčiš mi ich a odpúšťaš.

Toto je múdrosť, akú od nás Boh očakáva vo vzťahu s Ním. Toto je ukážka ako z matematiky: uznať, že sme úplné nuly... Náš Otec Boh nás však každého jedného miluje takých, akí sme; takých, akí sme! Ja, čo nie som viac ako len úbohý človek, vás mám rád každého, aký je; predstavte si potom, aká musí byť Božia Láska! Aby sme bojovali, aby sme sa snažili usporiadať si svoj život podľa dobre sformovaného svedomia.