Začiatkom štyridsiatych rokov som často cestoval po Valencii. Nemal som vtedy žiadne prostriedky a spolu s tými, ktorí sa ako vy teraz, so mnou, úbohým kňazom, stretávali, som sa modlil tam, kde sa dalo, v niektoré večery napríklad aj na osamotenej pláži. Ako prví Majstrovi priatelia, spomínate si? Svätý Lukáš spomína, že keď s Pavlom vychádzali z Týru smerom k Jeruzalemu, všetci aj s manželkami a deťmi nás odprevadili až za mesto. Na brehu sme si kľakli a pomodlili sme sa (Sk, 21, 5).

A tak raz večer, pri jednom z tých nádherných západov slnka sme zbadali, ako sa k brehu blíži loďka. Vyskočilo z nej niekoľko tmavých statných mužov s telami ako z kameňa. Boli mokrí, s odhalenou hruďou a tak ošľahaní vetrom, že vyzerali ako odliati z bronzu. Začali z vody vyťahovať sieť plnú striebristých rýb, ktorú mali predtým upevnenú o loď. Ťahali s veľkým zápalom, nohy zaborené v piesku, s ohromnou energiou. Tu odrazu pribehol malý chlapec, takisto opálený, priblížil sa k sieti, chytil do svojich rúčok povraz a začal so zjavnou nešikovnosťou ťahať. Drsní rybári ostali dojatí a dovolili malému chlapcovi, aby im pomáhal. Neposlali ho preč, aj keď im viac prekážal ako pomohol.

Myslel som pritom na nás; na vás, hoci som vás ešte nepoznal a na seba, na to ťahanie za povraz každý deň, v toľkých veciach. Ak sa pred nášho Pána postavíme ako ten malý chlapec, presvedčení o svojej slabosti, no odhodlaní podporiť jeho plány, cieľ dosiahneme oveľa ľahšie: vytiahneme sieť, po vrch naplnenú hojnými plodmi, až na breh, pretože tam, kde naše sily zlyhávajú, zasiahne sila Božia.