135

Vezmime si aj iné príklady z obyčajného života. Sv. Pavol píše: „A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný“ (1 Kor 9, 25). Stačí, keď sa rozhliadneme okolo seba. Všimnite si, aké obete podstupujú, či už chcú alebo nechcú, muži aj ženy, kvôli starostlivosti o svoje telo, o svoje zdravie, kvôli uznaniu od druhých… Nebudeme potom aj my schopní nechať sa pohnúť nesmiernou Božou láskou, tak nedokonale ľuďmi opätovanou a nebudeme umŕtvovať, čo je treba umŕtviť, aby naša myseľ a naše srdce túžili viac po Pánovi?

Zmysel kresťanstva je v mysliach mnohých ľudí už natoľko pokrivený, že keď sa hovorí o umŕtvovaní a pokání, myslia sa tým len veľké pôsty a cilíciá, ktoré sa spomínajú v obdivuhodných rozprávaniach zo života svätých. V úvode tohto rozjímania sme si jasne povedali, že máme napodobňovať Ježiša Krista, že on má byť vzorom nášho konania. Je pravda, že na začiatok svojho verejného účinkovania sa pripravoval tak, že sa utiahol na púšť a tam sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil (Porov. Mt 4, 1—11), no predtým i potom žil cnosť miernosti s takou prostotou, až to jeho nepriatelia využili, aby ho obvinili, že je pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov (Lk 7, 34).

Tento bod v inom jazyku