Spomínam si teraz — iste to už niektorí z vás odo mňa počuli pri inom rozjímaní — na sen, ktorý mal jeden spisovateľ španielskeho „zlatého veku“. Vo sne sa pred ním otvorili dve cesty. Jedna široká a zjazdná, pohodlná, pozdĺž nej mnoho taverien a hostincov, a iných príjemných a zábavných miest. Ľudia po nej idú na koňoch alebo v koči; za sprievodu hudby a smiechu — bláznivého rehotu — na nej vidno množstvo ľudí opojených zdanlivou a prchavou rozkošou; táto cesta totiž končí bezodnou priepasťou. Je to cesta svetákov, večných malomeštiakov: okázalo dávajú najavo radosť, ktorú v skutočnosti nepociťujú, nenásytne vyhľadávajú všetko možné pohodlie a rozkoš… a desí ich bolesť, odriekanie, obeť. Nechcú nič vedieť o Kristovom kríži, myslia si, že také niečo je iba pre pomätencov. Avšak bláznami sú oni sami: sú otrokmi závisti, obžerstva, zmyselnosti, končia v ešte väčšom utrpení, a až príliš neskoro si uvedomia, že si kvôli bezduchým daromnostiam premrhali svoje pozemské i večné šťastie. I Pán nás na to upozorňuje: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 25—26).

Iným smerom vedie v tomto sne ďalšia cesta: je taká úzka a strmá, že sa po nej nedá ísť na koni. Všetci po nej putujú po vlastných, možno ani nejdú rovno, no zato s pokojnou tvárou šliapu v bodľačí a vyhýbajú sa kameňom. Na niektorých miestach zanechávajú zdrapy svojich šiat, na iných dokonca aj zdrapy svojej kože. No v závere cesty ich očakáva krásna záhrada, večné šťastie, nebo. Je to cesta svätých a pokorných, tých, ktorí sa z lásky ku Kristovi radostne obetujú za druhých, cesta tých, čo sa neboja ísť do kopca a láskyplne nesú svoj kríž, hoci by bol neviem aký ťažký, pretože vedia, že aj keď ich jeho váha stiahne dolu, opäť budú môcť vstať a pokračovať vo výstupe. Silou týchto pútnikov je Kristus.