121

Keď sa správame normálne — ako naši blížni — a s nadprirodzeným zmyslom, nerobíme viac ako len to, že nasledujeme príklad Krista, pravého Boha a pravého človeka. Všimnite si, že celý jeho život je dokonale prirodzený. Žije plné tri desaťročia bez toho, aby vzbudzoval pozornosť, ako obyčajný remeselník, a vo svojej dedine je známy ako syn tesára. Takisto počas jeho verejného účinkovania nevidíme nič zvláštneho ani výstredného, čo by rušilo. Bol obklopený priateľmi rovnako ako ktokoľvek z jeho spoluobčanov a svojím správaním sa od nich nijako neodlišoval. Až tak, že Judáš si na to, aby ho označil, potreboval dohodnúť nejaké znamenie: „Koho pobozkám, to je on…“ (Mt 26, 48). Na Ježišovi nebolo nič nápadného. Veľmi ma dojíma toto obyčajné správanie nášho Učiteľa, ktorý žil ako každý iný človek.

Ján Krstiteľ, majúc zvláštne povolanie, sa obliekal do ťavej kože a živil sa kobylkami a lesným medom. Spasiteľ nosil nezošívanú tuniku, jedol a pil to, čo ostatní, radoval sa zo šťastia druhých, bol dojatý bolesťou blížneho, neodmietal odpočinok, ktorý mu ponúkali priatelia a každý o ňom vedel, že roky si zarábal na živobytie prácou vlastných rúk spolu s Jozefom, tesárom. Tak by sme aj my mali žiť uprostred sveta, ako náš Pán. Zhrnul by som to stručne nasledovne — mali by sme chodiť v čistom oblečení, mať čisté telo, no predovšetkým, čistú dušu.

Dokonca — prečo si to nevšimnúť — Pán, hlásajúci odpútanosť od pozemských vecí, zároveň prejavuje obdivuhodnú starosť o to, aby sa nimi neplytvalo. Po onom zázračnom rozmnožení chlebov, ktorými tak veľkoryso nasýtil viac ako päťtisíc mužov, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami… naplnili dvanásť košov (Jn 6, 12—13). Keď budete pozorne rozjímať nad touto scénou, naučíte sa nikdy nebyť skúpi a naopak, byť dobrými správcami talentov i materiálnych prostriedkov, ktoré vám Boh poskytne.

Tento bod v inom jazyku