Dá sa povedať, že náš Pán, verný poslaniu, ktoré dostal od Otca, žil presne tak, ako radí v jednom z najpodmanivejších kázaní, ktoré kedy vyšli z Božích úst: „Nebuďte ustarostení o život, čo budete jesť, ani o telo, čo si oblečiete. Veď život je viac ako jedlo a telo viac ako odev. Pozrite sa na havrany: Nesejú, ani nežnú, nemajú ani komoru, ani stodolu, a Boh ich živí. A vy ste o koľko viac ako vtáky! … Pozrite sa na ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám: Ani Šalamún sa v celej svojej sláve neobliekal tak, ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka rastlinu, ktorá je dnes na poli a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?!“ (Lk 12, 22—24, 27—28).

Keby sme žili vo väčšej dôvere v Božiu prozreteľnosť, s istotou a pevnou vierou v jeho neustálu ochranu, ktorá nám nikdy nechýba, koľko starostí a nepokoja by sme si ušetrili! Zmizlo by toľko neistôt, ktoré — Ježišovými slovami — sú vlastné pohanom, ľuďom tohto sveta (Lk 12, 30), ľuďom bez zmyslu pre nadprirodzeno. Chcel by som vám ako brat, ako kňaz, ako otec, dôverne a pri každej príležitosti pripomínať, že z Božieho milosrdenstva sme deťmi nášho všemohúceho Otca, ktorý je na nebesiach a zároveň i v našom srdci; chcel by som, aby sa vám vrylo do mysle, že máme tie najlepšie dôvody na to, aby sme po tejto zemi kráčali s optimizmom, s dušou zbavenou všetkých vecí, ktoré sa nám zdajú byť nevyhnutné, pretože váš Otec predsa vie, že toto potrebujete (Lk 12, 30) a On sa už postará. Verte, že len takto sa budeme správať ako páni tvorstva (Porov Gn 1, 26—31) a vyhneme sa smutnému zotročeniu, do ktorého upadajú mnohí, lebo zabúdajú na to, že sú Božími deťmi, strachujúc sa o zajtrajšok alebo o to „čo bude potom,“ ktorého sa možno ani nedožijú.