Kresťanské sebaovládanie

Pán chce veľkodušné srdcia, čo na ničom neľpejú. To sa nám podarí, keď energicky povolíme putá, alebo len jemné nitky, ktoré nás priväzujú k nášmu ja. Nechcem pred vami skrývať, že toto rozhodnutie si vyžaduje neustály boj, premáhanie vlastného rozumu a vôle, zrieknutie sa seba, ktoré je — stručne povedané — omnoho ťažšie ako zrieknutie sa tých najvytúženejších hmotných statkov.

Táto odpútanosť, ktorú hlásal náš Učiteľ a ktorú očakáva od všetkých kresťanov, sa nevyhnutne musí prejavovať aj navonok. Ježiš Kristus coepit facere et docere (Sk 1, 1): zvestoval svoje učenie najprv skutkami a až potom slovami. Videli ste ho, ako sa v úplnom nedostatku narodil v maštali a ako svoje prvé sny na tejto zemi sníva uložený na slame v jasliach. Neskôr, počas rokov apoštolských ciest, si medzi mnohými inými príkladmi iste spomeniete na jasné upozornenie adresované jednému z tých, čo ho chceli nasledovať ako učeníci: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Lk 9, 58).A nezabudnite na onú pasáž z Evanjelia, kde apoštoli, aby utíšili hlad, trhajú v sobotné popoludnie po ceste klasy na poli (Porov. Mk 2, 23).