Nechajte sa preto presvedčiť, že ak si skutočne želáme nasledovať nášho Pána zblízka a naozaj slúžiť Bohu i celému ľudstvu, musíme sa dokonale odpútať od seba samých, nesmieme ľpieť na svojej inteligencii, zdraví, cti, vznešených ambíciách, či na úspechoch a zdaroch.

Mám pritom na mysli — pretože až sem musí zájsť tvoje rozhodnutie — i všetky tie čisté plány, ktorými chceme výlučne oslavovať a chváliť Boha. Budeme sa riadiť jasnou a presnou zásadou: Pane, chcem to či ono, iba ak sa to páči tebe — a ak nie, prečo by ma to malo zaujímať? Zasadíme tak smrteľnú ranu sebectvu a pýche, ktoré sa ako hady zvíjajú v každom ľudskom svedomí. Zároveň dosiahneme pravý pokoj pre svoje duše a odpútanosť, ktorá nás dovedie až k vlastneniu Boha, vždy čoraz dôvernejšiemu a intenzívnejšiemu.

Aby sme mohli napodobňovať Krista, musíme mať srdce oslobodené od všetkého, k čomu sa pripútavame. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 24—26). A k tomu vysvetľuje sv. Gregor: „ nestačilo by, keby sme žili oprostení od vecí a nezriekli by sme sa pritom aj samých seba. Ale… kam pôjdeme oslobodení od samých seba? Kto sa vlastne všetkého vzdáva, keď sám seba si ponechá?“

Musíme vedieť, že na jednej strane sme hriešnici, no na druhej strane Boží tvorovia. Jedným spôsobom sme boli stvorení a v tom druhom spôsobe sa nachádzame kvôli nám samým. Odvrhnime to, čím sme sa stali skrze hriech a buďme takí, akými sme boli utvorení skrze milosť. Tak pyšný, keď sa obráti ku Kristovi a stane sa pokorným, zaprie sám seba; keď sa smilník obráti a žije zdržanlivo, i on odvrhuje to, čím bol predtým; keď lakomec prestane dychtiť po majetku a namiesto toho, aby sa zmocňoval cudzieho, začne byť štedrý zo svojho, aj on sa zriekol sám seba (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 32, 2 (PL 76, 1233).