Neviem, či vám v detstve rozprávali bájku o roľníkovi, ktorému darovali zlatého bažanta. Po prvotnom okamihu radosti a prekvapenia nad nevšedným darom začal jeho nový pán hľadať miesto, kam by ho zavrel. Po niekoľkých hodinách, mnohých pochybnostiach a viacerých plánoch sa rozhodol, že ho zavrie do kurníka. Sliepky, nadšené krásou nového príchodzieho, okolo neho užasnuto krúžili a tvárili sa, akoby objavili nejakého poloboha. Uprostred celého toho chaosu prišla hodina kŕmenia. Keď pán rozhodil medzi vtákov prvé hrsti otrúb, začal sa bažant, vyhladovaný dlhým čakaním, hltavo napchávať. Pri takom nechutnom predstavení, keď onen div krásy jedol rovnako nenásytne ako ten najobyčajnejší živočích, rozčarované družky z kurníka sa zobákmi pustili do padlého idolu a neprestali, až kým mu nevytrhali všetko perie. Takto smutne končí každý samoľúby človek. A čím viac sa upína na svoje sily a domýšľavo sa spolieha na vlastné schopnosti, tým horší je jeho pád.

Vyvoďte si z príbehu praktické dôsledky pre svoj každodenný život a majte na pamäti, že vám boli zverené vlohy — nadprirodzené i ľudské — ktoré máte správne využívať. Nepodliehajte smiešnemu omylu, že vám niečo patrí, ako by to bol výsledok jedine vášho úsilia. Nezabúdajte, že je tu Boh, bez ktorého sa nikto nemôže zaobísť.