Pokora a radosť

„Zachráň ma pred zločincom a neverným človekom“ (Ž 42, 1).Text omše nám znovu hovorí o tom správnom „byť rovným Bohu,“ stavia nám pred oči, z akého zlého cesta sme utvorení a pripomína všetky zlé sklony. A potom prosí: emitte lucem tuam, zošli nám svoje svetlo a svoju pravdu, ony nech ma sprevádzajú a privedú na tvoj svätý vrch (Ž 42, 3). Nemusím vám ani hovoriť, aký dojatý som bol, keď som tieto slová medzispevu čítal.

Ako máme konať, aby sme dosiahli ono „byť rovní Bohu?“ V Evanjeliu sa dočítame, že Ježiš nechcel ísť do Judey, lebo Židia ho chceli zabiť (Jn 7, 1). Ten, ktorý by iba želaním svojej vôle mohol odstrániť nepriateľov, používal ľudské prostriedky. Ten, ktorý bol Bohom a ktorého jediné rozhodnutie stačilo na to, aby sa zmenili okolnosti, nám zanechal nádherné ponaučenie: nešiel do Júdska. „Jeho bratia mu povedali: Odíď odtiaľto a choď do Judey, aby aj tvoji učeníci videli, aké skutky konáš!“ (Jn 7, 3).Chceli, aby urobil zázrak. Vidíte? Vidíte, že toto je lekcia správneho a nesprávneho „byť rovným Bohu?“

Byť rovným Bohu — na teba sa spoľahnú tí — spieva sa v ofertóriu — čo tvoje meno poznajú, veď ty, Pane, neopúšťaš tých, čo ťa hľadajú (Ž 9, 11). A naša zdrôtovaná hlinená nádoba sa naplní radosťou, pretože On nezabúda na nárek bedárov (Ž 9, 13), na volanie pokorných.