Keď sa blíži hodina utrpenia a Ježiš chce názorným spôsobom odhaliť svoj kráľovský majestát, slávnostne vchádza do Jeruzalema — no sediac na oslovi! Bolo napísané, že Mesiáš mal byť kráľom pokorným: “Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa” (Mt 21, 5; Porov. Zach 9, 9).

Pri poslednej večeri, keď Kristus pripravil všetko, aby sa rozlúčil zo svojimi učeníkmi, oni sa zaplietajú do neviem koľkého sporu o tom, kto bude z tejto skupiny vyvolených považovaný za najväčšieho. Ježiš “vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný” (Jn 13, 4—5).

A opäť učí príkladom, skutkami. Pred učeníkmi, ktorí sa preli z pýchy a chvastúnstva, sa Ježiš skláňa a s láskou plní úlohu služobníka. Potom sa vracia ku stolu a vraví im: “Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete ? ,Učiteľ´ a: ,Pane´ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať” (Jn 13, 12—14). Dojíma ma táto Kristova ohľaduplnosť, lebo netvrdí: keď to robím ja, o čo skôr by ste to mali robiť vy! Stavia sa s nimi na rovnakú úroveň, na nikoho nerobí žiaden nátlak: láskavo kára týchto mužov za nedostatok veľkodušnosti.

Ako Dvanástim, i nám môže a aj neustále radí: exemplum dedi vobis (Jn 13, 15), dal som vám príklad pokory. Stal som sa sluhom, aby ste i vy vedeli s tichým a pokorným srdcom slúžiť všetkým ľuďom.