Keď počujeme hovoriť o pýche, azda si predstavíme zotročujúce, despotické konanie: hlučné hlasy prevolávajúce na slávu víťazovi, ktorý ako nejaký rímsky cisár prechádza popod vysoké oblúky a len máličko skloní hlavu, lebo má strach, aby sa jeho slávne čelo náhodou nedotklo bieleho mramoru.

Buďme realisti: takú pýchu nájdeme iba vo výmysloch bujnej fantázie. My musíme bojovať proti iným jej formám, oveľa častejším a oveľa nenápadnejším: proti pýche, ktorá oceňuje viac seba ako blížneho, proti domýšľavosti v rozhovoroch, myšlienkach a gestách, proti istej, takmer až chorobnej nedotklivosti, keď nás urážajú slová a činy, ktoré navyše žiadnou urážkou nie sú.

Toto všetko môže byť a je častým pokušením. Človek sám seba považuje za slnko a stred všetkého a všetkých, nachádzajúcich sa v jeho blízkosti. Svet sa musí točiť okolo neho. A nezriedka sa až s chorobnou snahou uchyľuje k predstieraniu bolesti, smútku, či choroby, len aby sa oňho ostatní starali a rozmaznávali ho.

Väčšinu konfliktov v duchovnom živote mnohých ľudí spôsobuje predstavivosť: čo keď povedali to a to… čo keď si budú myslieť… čo keď ma budú považovať za… . Taký človek potom kvôli svojej žalostnej nadutosti začne trpieť podozreniami, ktoré nemajú nijaký reálny základ, v tomto nešťastnom stave je neustále zatrpknutý a usiluje sa vyvolať nepokoj aj u ostatných: lebo nedokáže byť pokorný, lebo sa nenaučil zabúdať sám na seba a veľkoryso sa dávať do služby druhým pre lásku k Bohu.