Končí sa liturgický rok a vo Svätej obete oltárnej sprítomňujeme obetu Otcovi, obetu Krista, kráľa svätosti a milosti, kráľa spravodlivosti, lásky a pokoja, ako to budeme o chvíľu čítať v prefácii (…regnum sanctitatis et gratiae, regnum iustitiae, amoris et pacis (omšová prefácia zo slávnosti Ježiša Krista Kráľa)). Keď sa zamýšľate nad Najsvätejším Človečenstvom nášho Pána, všetci vo svojich dušiach prežívate nesmiernu radosť: je to kráľ so srdcom z mäsa, takým, ako je aj to naše, je tvorcom vesmíru a každého jedného stvorenia: a pritom nevnucuje svoju vládu, ale žobre aspoň o trochu lásky, mlčky nám ukazujúc svoje prebodnuté ruky.

Prečo ho teda ešte toľko ľudí neuznáva? Prečo ešte stále počuť ten zatvrdilý vzdor: Nolumus hunc regnare super nos, nechceme, aby tento nad nami kraľoval (Lk 19, 14). Na zemi sú milióny ľudí, ktorí takto odmietajú Ježiša Krista, alebo, lepšie povedané, skôr tieň Ježiša Krista, pretože Krista nepoznajú a nevideli ani krásu jeho tváre, ani nič nevedia o nádhere jeho učenia.

Pri pohľade na toto smutné predstavenie cítim potrebu prinášať Pánovi zadosťučinenie. Keď počúvam tento krik, ktorý neprestáva a ktorý sa viac ako slovami prejavuje málo šľachetnými činmi, najradšej by som nahlas zvolal: oportet illum regnare! (1 Kor 15, 25), lebo on musí kraľovať!

Odpor voči Kristovi

Mnoho ľudí neznesie, aby Kristus kraľoval; stavajú sa proti nemu tisícimi spôsobmi, prejavujúcimi sa vo všeobecnom vnímaní sveta, v medziľudských vzťahoch, v zvyklostiach, vo vede, v umení. A dokonca aj v živote Cirkvi! Nemám na mysli – píše svätý Augustín – tých zlomyseľníkov, ktorí sa rúhajú Kristovi jazykom. Takýchto je v skutočnosti málo, zato je veľa tých, ktorí sa rúhajú svojím konaním (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 27, 11 (PL 35, 1621)).

Niektorým ľuďom dokonca prekáža samotný výraz Kristus Kráľ: a ide pritom len o otázku vhodných slov, ako keby sa Kristovo kráľovstvo dalo zameniť s politickými frázami; alebo odmietajú prijať Pánovu kráľovskú hodnosť, pretože by tak museli uznávať aj nejaký zákon. A oni nie sú ochotní uznávať nijaký zákon, dokonca ani milovaniahodné prikázanie lásky, pretože sa nechcú priblížiť k Božej láske. Ich jedinou ambíciou je slúžiť svojmu vlastnému sebectvu.

Pán ma už dlhý čas vedie k tomu, aby som v nemom výkriku opakoval: serviam!, budem slúžiť. Nech v nás on roznieti túžbu po odovzdanosti, po vernosti jeho božskému volaniu — prirodzene, bez okázalosti, bez hluku — aj uprostred ulice. Poďakujme sa mu z hĺbky srdca. Obráťme sa na neho s modlitbou poddaných — detí! — a jazyk a ústa sa nám naplnia mliekom a medom, a ako medový plást budú chutiť naše slová o Božom kráľovstve, ktoré je kráľovstvom slobody; tej slobody, ktorú pre nás on vydobyl (Porov. Gal. 4, 31).