Zoznam bodov

Niektorí blúdia zo slabosti — chybou krehkosti hliny, z ktorej sme vytvorení —, ale pevne sa držia učenia Cirkvi.

Sú to tí istí, čo s Božou milosťou preukazujú hrdinskú odvahu a pokoru v priznaní svojho omylu a v húževnatej obrane pravdy.

Píšeš mi, že si sa konečne dostal do spovednice a zakúsil pokorenie preto, lebo si musel otvoriť stoku — ako si to nazval — svojho života pred „nejakým človekom.“

- Kedy konečne zničíš tú márnivú sebaúctu, ktorú k sebe cítiš? Potom pôjdeš na spoveď radostne, ukázať sa taký, aký si, pred „toho človeka,“ pomazaného — druhého Krista, samotného Krista! —, ktorý ti dá rozhrešenie a Božie odpustenie.

Vianoce. Píšeš mi: „S rovnakou svätou nádejou ako Panna Mária a Jozef, aj ja netrpezlivo čakám na Božie dieťa. Aký spokojný budem v Betleheme!: tuším, že ma ovládne bezmedzná radosť. Ach!, a s Ním sa chcem tiež znova narodiť…“

- Kiež by sa splnilo toto tvoje prianie!

Znovu k svojim starým bláznovstvám!… A potom, keď sa vrátiš, pociťuješ v sebe málo radosti, lebo ti chýba pokora.

Zdá sa, že vzdorovito ignoruješ tú druhú časť podobenstva o márnotratnom synovi a ešte stále lipneš na úbohej chuti strukov pre svine. Pyšne ranený svojou krehkosťou nedokážeš žiadať o odpustenie a nemyslíš na to, že ak sa pokoríš, čaká ťa radostné uvítanie tvojho Boha Otca a slávnosť na počesť tvojho návratu a nového začiatku.

„Otče, ako ste mi poradili, smejem sa nad svojimi úbohosťami — nezabúdam pritom na to, že sa s nimi nemám zmieriť —, a cítim sa potom oveľa radostnejšie.

Naopak, keď sa dopustím tej hlúposti, že som smutný, cítim sa tak, akoby som strácal cestu.“

Musíme v našich dušiach podnecovať skutočnú hrôzu z hriechu. Pane — opakuj to so skrúšeným srdcom —, nech ťa už viac neurážam! Neľakaj sa však, keď pocítiš príťaž úbohého tela a ľudských vášní: bolo by hlúpe a naivne detské, keby si sa len teraz dozvedel, že „to“ existuje. Tvoja bieda nie je prekážkou, ale podnetom, aby si sa užšie spojil s Bohom, aby si ho vytrvalo hľadal, pretože On nás očisťuje.

Pretože skôr či neskôr musíš nevyhnutne naraziť na dôkaz svojej osobnej biedy, rád by som ťa ochránil pred niekoľkými pokušeniami, ktoré sa ti diabol bude snažiť podstrčiť a ktoré musíš okamžite odmietnuť: myšlienku, že Boh na teba zabudol, že tvoje povolanie k apoštolátu je márne, alebo že ťarcha bolesti a hriechov sveta presahujú tvoje sily apoštola… — Nič z toho nie je pravda!

Pocítil si bolesť v duši, keď ti povedali: to, čo ty hľadáš, nie je obrátenie, ale úkryt pre svoje úbohosti…; a tak chceš pohodlne pokračovať — hoci s trpkou príchuťou — vlečúc tento smutný náklad.

Hanbíš sa: pred Bohom aj pred ostatnými. Objavil si v sebe starú a znova obnovenú špinu: nie je pud ani zlý sklon, ktorý by si nepociťova na vlastnej koži… a v srdci máš mrak neistoty. Okrem toho, pokušenie sa objaví, keď to najmenej chceš alebo čakáš, keď je únavou oslabená tvoja vôľa. Už ani nevieš, či ťa to pokoruje, hoci ťa bolí vidieť sa v takom stave… No nech ťa to bolí pre Neho, pre jeho Lásku; táto ľútosť z lásky ti pomôže zostať bdelým, pretože ten boj bude trvať, kým budeme žiť.

Depresie vyplývajúce z toho, že vidíš, alebo že iní odhaľujú tvoje chyby, nemajú opodstatnenie… — Pros o skutočnú pokoru.

„Stále som úbohé stvorenie,“ vravíš mi.

Ale predtým si myšlienku na to pociťoval ako veľkú nepríjemnosť. Teraz si však bez rutiny a rezignácie zvykáš usmievať sa a znova začínať svoj boj s čoraz väčšou radosťou.

„Nepoškvrnená Panna, dobre viem, že som biedny úbožiak, ktorý nerobí nič iné, ako len zo dňa na deň zväčšuje množstvo svojich hriechov…“ Povedal si mi, že si raz takto hovoril s Našou Matkou. S istotou som ti poradil, aby si sa modlil posvätný ruženec: požehnaná monotónnosť zdravasov, ktorá očisťuje monotónnosť mojich hriechov!!