Zoznam bodov

Sviatosti Božej milosti

Kto chce bojovať, volí si prostriedky. A prostriedky sa za týchto dvadsať storočí kresťanstva nezmenili: modlitba, umŕtvovanie a časté pristupovanie k sviatostiam. Keďže umŕtvovanie je tiež modlitbou — modlitbou zmyslov — , môžeme tieto prostriedky zhrnúť len do dvoch slov: modlitba a sviatosti.

Bol by som rád, keby sme teraz pouvažovali o tom prameni Božej milosti, o sviatostiach, nádhernom prejave Božieho milosrdenstva. Rozjímajme pomaly nad ich definíciou, ktorú zachytáva Katechizmus svätého Pia V.: „Sviatosti sú určité viditeľné znaky, ktoré udeľujú milosť a zároveň ju naznačujú, keď ju stavajú pred náš zrak (Rímsky katechizmus Tridentského koncilu, II, c, I, 3)“. Boh, náš Pán je nekonečný, jeho láska je nevyčerpateľná, jeho dobrotivosť a milosrdenstvo voči nám nepozná hraníc. A hoci nám udeľuje svoju milosť aj rôznymi inými spôsobmi, predsa výslovne a slobodne ustanovil — len on to mohol urobiť — týchto sedem účinných znakov, aby stálym, jednoduchým a pre všetkých dostupným spôsobom mohli mať ľudia účasť na zásluhách vykúpenia.

Ak sa prestanú prijímať sviatosti, zanikne aj pravý kresťanský život. Bohužiaľ, nedá sa prehliadnuť, že zvlášť v dnešnej dobe je mnoho tých, ktorí, zdá sa, zabúdajú na tento prúd Kristovej milosti a pohŕdajú ním. Je síce bolestné hovoriť o tejto rane spoločnosti, ktorá sa nazýva kresťanskou, je to však nutné, aby sa v našich dušiach posilnila túžba pristupovať s väčšou láskou a vďačnosťou k tomuto prameňu posväcovania sa.

Ľudia sa dnes bez škrupúľ rozhodnú odložiť krst novonarodených detí a týmto vážnym útokom voči spravodlivosti a láske ich okrádajú o milosť viery, neoceniteľný poklad prebývania Najsvätejšej Trojice v duši, ktorá prichádza na svet poškvrnená dedičným hriechom. Snažia sa tiež oslabiť pravú povahu sviatosti birmovania, ktorú Tradícia vždy jednomyseľne vnímala ako posilu pre duchovný život, tiché a plodné vyliatie Ducha Svätého, aby duša, posilnená nadprirodzeným spôsobom, mohla bojovať ako miles Christi — Kristov vojak vo vnútornom boji proti sebectvu a žiadostivosti.

Ak človek stratí citlivosť na Božie veci, len ťažko dokáže chápať sviatosť pokánia. Sviatostná spoveď nie je dialógom ľudským, ale nadprirodzeným rozhovorom; je to súd neomylnej Božej spravodlivosti a, predovšetkým, milosrdenstva, vedený láskyplným sudcom, ktorý nemá záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil (Ez 33, 11).

Nežnosť nášho Pána je naozaj nekonečná. Len sa pozrite, s akým jemnosťou zaobchádza so svojimi deťmi. Z manželstva urobil posvätný zväzok, obraz zjednotenia sa Krista s jeho Cirkvou (Porov. Ef 5, 32), a veľkú sviatosť, na ktorej sa zakladá kresťanská rodina, ktorá má byť s pomocou Božej milosti prostredím pokoja a svornosti, školou svätosti. Rodičia sú spolupracovníkmi Boha. Z toho plynie milá povinnosť ctiť si ich, ktorá prináleží deťom. Právom by sme štvrté Božie prikázanie mohli nazvať — ako som už pred mnohými rokmi napísal — najsladším prikázaním Desatora. Ak sa manželstvo prežíva tak, ako to chce Boh, totiž sväto, z domova sa stane útočisko pokoja, svetla a radosti.

Náš Boh Otec sviatosťou kňazstva umožnil, aby niektorí veriaci novým a nevýslovným vyliatím Ducha Svätého prijali do duše nezmazateľný znak, ktorý ich pripodobňuje Kristovi Kňazovi, a oni môžu konať in persona Christi Capitis — v osobe Krista, Hlavy svojho mystického tela (Porov. Druhý Vatikánsky koncil, dekrét Presbyterorum ordinis, 2). Vďaka služobnému kňazstvu, ktoré sa od spoločného kňazstva všetkých pokrstených veriacich líši nielen stupňom, ale podstatne (Porov. Druhý Vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia Lumen Gentium, 10), môžu posvätní služobníci premieňať chlieb a víno na Kristovo telo a krv, prednášať Bohu eucharistickú obetu, odpúšťať hriechy vo sviatostnej spovedi a vykonávať službu poúčania ľudí in iis quae sunt ad Deum — výlučne vo všetkom tom, v čom ich zastupujú pred Bohom (Porov. Hebr 5, 1) a čo sa na Boha vzťahuje.

Kňaz má byť preto výhradne Božím mužom, odmietajúcim myšlienku chcieť vyniknúť v tých oblastiach, v ktorých to ostatní kresťania od neho nepotrebujú. Kňaz nie je ani psychológ, ani sociológ, ani antropológ: je to druhý Kristus, sám Kristus, s poslaním starať sa o duše svojich bratov a sestier. Bolo by smutné, keby sa kňaz považoval za oprávnenú autoritu v dogmatickej či morálnej teológii iba na základe poznatkov nejakej svetskej vedy, v ktorej, ak sa venuje svojej kňazskej práci, môže dosiahnuť koniec koncov len úroveň diletanta, učňa. Preukázal by tak jedine dvojitú neznalosť: jednak v svetských vedách, jednak v teológii, hoci by svojou povrchnou fasádou učenosti dokázal niektorých bezbranných čitateľov a poslucháčov oklamať.

Je už vecou verejnou, že niektorí duchovní dnes, zdá sa, chcú vytvoriť novú Cirkev, keď zamieňajú duchovné ciele — spásu každej jednotlivej duše — za časné ciele a zrádzajú tak Krista. Ak sa nedokážu vzoprieť tomuto pokušeniu, prestanú spĺňať svoju posvätnú službu, stratia dôveru a úctu ľudu a vo vnútri Cirkvi spôsobia hroznú skazu. Ba čo viac, týmto svojvoľným zasahovaním do politickej slobody kresťanov i ostatných ľudí spôsobia následný zmätok a sami sa stanú nebezpečnými pre občianske spolužitie. Sviatosť posvätného stavu je sviatosťou nadprirodzenej služby bratom vo viere, ktorú, ako sa zdá, chcú niektorí zmeniť na pozemský nástroj nového despotizmu.

Pokračujme však ďalej v rozjímaní nad zázrakom sviatostí. V pomazaní chorých — ako sa dnes nazýva posledné pomazanie — pomáhame pri láskyplnej príprave na cestu, ktorá sa končí v Otcovom dome. A v Najsvätejšej Eucharistii, sviatosti — ak to tak môžeme povedať — Božej márnotratnosti, nám svoju milosť udeľuje a aj sa nám dáva sám Boh: Ježiš Kristus, ktorý je tu — a nielen počas Svätej omše, ale vždy, skutočne prítomný so svojím Telom, so svojou Dušou, so svojou Krvou a so svojou Božskou prirodzenosťou.

Opakovane sa zamýšľam nad zodpovednosťou, ktorá leží na kňazoch, aby všetkým kresťanom zabezpečili ono božské riečisko sviatostí. Božia milosť prichádza na pomoc každej duši; každé stvorenie si vyžaduje konkrétnu osobnú pomoc. Dušiam sa nemožno venovať masovo! Bolo by neprípustnou urážkou ľudskej dôstojnosti a dôstojnosti Božieho dieťaťa, keby kňaz nezaobchádzal s každým človekom individuálne, s pokorou toho, kto sa považuje len za nástroj sprostredkujúci Kristovu lásku; pretože každá duša je úžasný poklad; každý človek je jedinečný a nenahraditeľný. Každý jeden z ľudí je hoden všetkej Kristovej krvi.

Hovorili sme predtým o boji. Boj si však vyžaduje tréning, vhodnú výživu, rýchlo podaný liek v prípade choroby, pomliaždeniny, či rany. Sviatosti, základný liek Cirkvi, nemožno považovať za niečo nadbytočné. Ak sa ich dobrovoľne vzdáme, nedokážeme vykročiť na cestu nasledovania Ježiša Krista: potrebujeme ich ako dýchanie, ako krvný obeh, ako svetlo, aby sme v každom okamihu vedeli odhadnúť, čo od nás Pán chce.

Kresťanská askéza si vyžaduje pevnosť a túto pevnosť kresťan nachádza u Stvoriteľa. Sme tmou a on je najžiarivejším svetlom; sme chorobou a on je prekypujúcim zdravím; sme slabosťou a on je tým, čo nás podopiera, quia tu es, Deus, fortitudo mea — veď ty, Bože, si moje útočište (Ž 43⁴², 2). Nič na tejto zemi nie je schopné zastaviť nedočkavý prúd Kristovej vykupiteľskej krvi. Lenže ľudská obmedzenosť nám môže zacloniť zrak do tej miery, že nedokáže vnímať Božiu veľkosť. Preto je na zodpovednosti všetkých veriacich, obzvlášť tých, ktorí majú poverenie duchovne viesť Boží ľud — slúžiť mu —, aby nezahatali pramene milosti a aby sa nehanbili za Kristov kríž.

Kresťan si je vedomý, že je vštepený do Krista prostredníctvom krstu; uspôsobený bojovať za Krista prostredníctvom birmovania; povolaný pôsobiť vo svete účasťou na Kristovom kráľovskom, prorockom a kňazskom úrade; úplne zjednotený s Kristom prostredníctvom Eucharistie, sviatosti jednoty a lásky. Preto tak ako Kristus musí svoj život žiť tvárou k iným ľuďom, s láskou hľadiac na všetkých a na každého jedného z tých, čo ho obklopujú, a na celé ľudstvo.

Viera nás vedie, aby sme v Kristovi spoznali Boha, aby sme v ňom videli nášho Spasiteľa, stotožnili sa s ním a konali tak, ako konal on. Keď zmŕtvychvstalý Kristus rozptýli pochybnosti apoštola Tomáša tak, že mu ukáže svoje rany, zvolá: Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili (Jn 20, 29). „Tu — komentuje svätý Gregor Veľký — sa hovorí osobitným spôsobom o nás, pretože my duchovne vlastníme toho, ktorého sme telesne nevideli. Hovorí sa o nás, ale pod podmienkou, že naše skutky budú v súlade s našou vierou. Opravdivo verí len ten, kto aj uskutočňuje to, v čo verí. Preto na adresu tých, ktorí z viery nemajú nič než len slová, svätý Pavol hovorí: Vyznávajú Boha slovami, ale skutkami ho popierajú (Sv. Gregor Veľký, In Evangelia homiliae, 26, 9 (PL 76, 1202))“.

Nie je možné oddeľovať Krista Bohočloveka od jeho poslania Spasiteľa. Slovo sa stalo telom a prišlo na svet ut omnes homines salvi fiant (1 Tim 2, 4), aby boli všetci ľudia spasení. Aj so všetkými svojimi osobnými úbohosťami a obmedzeniami sme druhým Kristom a samým Kristom, a sme tiež povolaní slúžiť všetkým ľuďom.

Znovu a znovu musí znieť príkaz, ktorý aj po stáročiach bude stále nový: Milovaní – píše svätý Ján – nepíšem vám nové prikázanie, ale staré prikázanie, ktoré ste mali od začiatku: staré prikázanie je slovo, ktoré ste počuli. A predsa vám píšem nové prikázanie, ktoré je pravdivé v ňom aj vo vás, lebo tma odchádza a už svieti pravé svetlo. Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí svojho brata, je ešte stále vo tme. Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle a nie je preň pohoršením (1 Jn 2, 7-10).

Náš Pán prišiel, aby priniesol pokoj, dobrú zvesť a život všetkým ľuďom. Nielen bohatým, a nie iba chudobným. Nielen učeným, a nielen prostým. Všetkým. Bratom, lebo sme bratia, keďže sme deti toho istého Boha Otca. Existuje len jedna rasa: rasa Božích detí. Existuje len jedna farba: farba Božích detí. A existuje len jeden jazyk: jazyk, ktorý hovorí k srdcu i rozumu, v tichosti, pričom nám dáva poznať Boha a spôsobuje, že sa navzájom milujeme.

Apoštolát – spoluúčasť na diele vykúpenia

Nádherná prirodzenosť Božích vecí spôsobuje, že kontemplatívna duša prekypuje apoštolskou horlivosťou. Srdce sa mi rozpálilo v hrudi a pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň (Ž 38, 4). Aký iný oheň by to bol, ak nie ten, o ktorom hovorí Kristus: Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul (Lk 12, 49). Oheň apoštolátu, ktorý naberá silu v modlitbe: neexistuje žiaden lepší prostriedok, ktorým by sa do každého kúta zeme mohla šíriť táto vojna pokoja, do ktorej je povolaný každý kresťan, aby dopĺňal, čo chýba Kristovmu utrpeniu (Kol 1, 24).

Ako sme už povedali, Ježiš vystúpil na nebesia. Ale kresťan sa s ním môže stýkať v modlitbe a Eucharistii tak, ako sa s ním stýkalo prvých Dvanásť apoštolov, môže roznecovať svoju apoštolskú horlivosť, aby spolu s ním uskutočňoval spoluvykupiteľskú službu, zasievaním pokoja a radosti. A aby slúžil, pretože apoštolát nie je nič iného. Ak sa budeme spoliehať len na svoje vlastné sily, v nadprirodzenej oblasti nedosiahneme nič — ako Božie nástroje však dosiahneme všetko: Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje (Flp 4, 13). Boh sa vo svojej nekonečnej dobrote rozhodol, že použije tieto nevhodné nástroje. To znamená, že apoštol nemá iný cieľ než nechať konať Pána, tým, že sa mu dá úplne k dispozícii, aby Boh mohol uskutočňovať — prostredníctvom svojich stvorení, skrze vyvolené duše — svoje vykupiteľské dielo.

Apoštol je kresťan, ktorý je vštepený do Krista, stotožnený s Kristom prostredníctvom krstu; uspôsobený bojovať za Krista birmovaním; povolaný slúžiť Bohu svojou činnosťou vo svete na základe všeobecného kňazstva pokrstených, ktoré mu svojím spôsobom dáva účasť na kňazstve Kristovom. Aj keď sa toto všeobecné kňazstvo vo svojej podstate odlišuje od účasti, ktorú má služobné kňazstvo, predsa umožňuje veriacim, aby sa zúčastňovali na kulte Cirkvi, aby pomáhali iným ľuďom na ich ceste k Bohu, svedectvom slova a príkladom, modlitbou a pokáním.

Každý z nás má byť ipse Christus, sám Kristus. On je jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi (1 Tim 2, 5) a my sa s ním zjednocujeme, aby sme s ním všetko obetovali Otcovi. Naše povolanie Božích detí uprostred sveta od nás vyžaduje, aby sme nehľadali iba svoju vlastnú svätosť, ale aby sme kráčali po cestách tejto zeme a premieňali ich na príležitosti, ktoré — napriek všetkým prekážkam — budú privádzať duše k Pánovi; aby sme sa ako bežní občania zúčastňovali na všetkých pozemských aktivitách, aby sme sa stali kvasom (Porov. Mt 13, 33), ktorý prekvasí celé cesto (Porov. 1 Kor 5, 6).

Kristus vystúpil na nebesia, ale všetkým počestným ľudským skutočnostiam zanechal konkrétnu možnosť: byť vykúpené. Svätý Gregor Veľký prenikavým spôsobom zhrnul túto veľkú kresťanskú tému: Ježiš teda odchádza tam, odkiaľ pochádza, a vracia sa odtiaľ, kde naďalej zostáva. Vlastne vo chvíli, keď vystupoval na nebesia, zjednotil svojím Božstvom nebo i zem. V dnešný sviatok je vhodné slávnostne zdôrazniť skutočnosť, že bol zrušený výrok o našom odsúdení, rozsudok, ktorý nás podriaďoval porušeniu. Prirodzenosť, ktorej boli určené slová: prach si a na prach sa obrátiš, (Gn 3,19) dnes celá vystúpila s Kristom do neba (Svätý Gregor Veľký, In Evangelia homiliae, 29, 10 (Pl 76, 1218)).

Preto budem vždy neúnavne opakovať, že svet je možné posväcovať, a že táto úloha sa týka osobitne nás kresťanov, tým, že ho budeme očisťovať od príležitostí k hriechu, ktorým ho my ľudia poškvrňujeme, a že ho budeme ponúkať Pánovi ako duchovnú obetu, predkladanú a zušľachťovanú Božou milosťou a naším úsilím. Naozaj nie je možné povedať, že by existovali ušľachtilé skutočnosti, ktoré by mali výlučne svetský charakter, odkedy sa Slovo Božie znížilo k tomu, že v plnosti prijalo ľudskú prirodzenosť a posvätilo zem svojou prítomnosťou a prácou svojich rúk. To veľké poslanie, ktoré sme dostali pri krste, je spoluvykúpenie. Kristova láska nás ženie (Porov. 2 Kor 5, 14), aby sme vzali na svoje plecia časť tejto Božskej úlohy na spáse duší.

Už sme si pripomenuli udalosti z Naimu. Mohli by sme uviesť aj ďalšie, pretože Evanjeliá sú plné podobných scén. Tieto príbehy dojímali a vždy budú dojímať ľudské srdcia: neznázorňujú len úprimné gesto človeka, ktorý sa zľutuje nad svojimi blížnymi, ale predovšetkým predstavujú zjavenie nesmiernej Pánovej lásky. Ježišovo Srdce je srdcom vteleného Boha, Emanuela, Boha s nami.

Cirkev zjednotená s Kristom sa rodí z jeho prebodnutého Srdca (Por. hymnus k 1. vešperám zo slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Liturgia horarum, sv. 3. Typis Polyglottis Vaticanis)). Z tohto dokorán otvoreného srdca sa nám dáva život. Ako na tomto mieste nespomenúť, čo i len krátko, sviatosti, skrze ktoré v nás Boh pôsobí a robí nás účastnými na Kristovej vykupiteľskej moci? Ako si s osobitnou vďačnosťou nespomenúť na Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, svätú obetu Kalvárie, na jej neustále nekrvavé sprítomňovanie v našej omši? Ježiš sa nám dáva za pokrm; a pretože k nám prichádza, všetko sa mení a naše bytie získava nové sily — pomoc Ducha Svätého — ktoré napĺňajú dušu, prenikajú naše činy, náš spôsob myslenia a cítenia. Kristovo Srdce je pokojom kresťanov.

Odovzdanosť, ktorú od nás Pán žiada, sa nezakladá len na našich túžbach a našich silách, často nedostatočných a slabých: opiera sa predovšetkým o milosti, ktoré pre nás získala láska srdca Boha, ktorý sa stal Človekom. Preto môžeme a musíme vytrvať vo svojom vnútornom živote detí nášho Otca, ktorý je na nebesiach, bez toho, aby sme dali priestor malomyseľnosti a skleslosti. Rád povzbudzujem k rozjímaniu nad tým, ako kresťan vo svojom každodennom, všednom živote, v tých najobyčajnejších detailoch, v bežných okolnostiach svojho normálneho dňa praktizuje vieru, nádej a lásku. Práve tu spočíva podstata konania duše, ktorá počíta s Božou pomocou, a ktorá v uskutočňovaní týchto teologálnych čností nachádza radosť, silu a vyrovnanosť.

Takéto sú plody Kristovho pokoja, pokoja, ktorý nám prináša jeho Najsvätejšie Srdce. Pretože — povedzme to ešte raz — Ježišova láska k ľuďom je jednou nepreskúmateľnou súčasťou Božieho tajomstva, lásky Syna k Otcovi a Duchu Svätému. Duch Svätý, zväzok lásky medzi Otcom a Synom, nachádza v Slove ľudské srdce.

O týchto základných skutočnostiach našej viery nie je možné hovoriť bez toho, aby sme neupozornili na ohraničenosť nášho rozumu a veľkosť Zjavenia. No hoci nemôžeme tieto pravdy obsiahnuť, hoci nad nimi náš rozum zostane v úžase stáť, pokorne a pevne im veríme: vieme, opierajúc sa o Kristovo svedectvo, že je to tak. Že láska sa z lona Najsvätejšej Trojice rozlieva na všetkých ľudí skrze lásku Ježišovho Srdca.