Zoznam bodov

Keď svätý Matúš opisuje tieto scény v svojom evanjeliu, neustále zdôrazňuje vernosť Jozefa, ktorý bez váhania plní Božie príkazy, aj keď sa mu ich zmysel niekedy môže zdať nejasný alebo ich súvislosť s ostatnými Božími plánmi skrytá.

Cirkevní Otcovia a duchovní autori pri mnohých príležitostiach vyzdvihujú túto pevnosť Jozefovej viery. Nadväzujúc na slová anjela, ktorý mu prikázal utiecť pred Herodesom a nájsť útočište v Egypte (Porov. Mt 2, 13), svätý Ján Zlatoústy píše: „Keď to Jozef počul, nepohoršil sa a nepovedal: ,To vyzerá ako nejaká záhada. Veď ty sám si nám dal pred časom vedieť, že on má spasiť svoj ľud, a teraz nie je schopný zachrániť ani seba samého, ba dokonca musíme utekať, vydať sa na dlhú cestu, trpieť vyhnanstvo — čo predsa protirečí tvojmu sľubu.’ Jozef neuvažuje takýmto spôsobom, pretože je mužom verným. Ani sa nepýta na čas návratu, napriek tomu, že ho anjel nechal neurčený, iba čo mu povedal: ,Budeš tam — v Egypte — , kým ti nedám vedieť.’ Napriek všetkému nevyslovuje námietky, ale poslúchne a uverí, a s radosťou znáša všetky skúšky (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 8,3 (PG 57, 85))“.

Jozefova viera neochabuje a jeho poslušnosť je vždy dôsledná a rýchla. Aby sme lepšie pochopili ponaučenie, ktoré nám tu svätý Patriarcha dáva, je dobré, keď si uvedomíme, že jeho viera je aktívna a že jeho poddajnosť nie je vyjadrením poslušnosti človeka, ktorý sa len necháva unášať behom udalostí. Kresťanská viera je totiž v úplnom protiklade s konformizmom či nedostatkom vnútornej aktivity a energie.

Jozef sa bezvýhradne odovzdal to Božích rúk, no nikdy neprestal udalosti zvažovať, a tak mohol od Pána získať taký stupeň pochopenia Božích diel, ktorý je onou pravou múdrosťou. Takto sa postupne naučil, že nadprirodzené zámery nesú v sebe Božiu logiku, ktorá je niekedy v úplnom protiklade s ľudskými plánmi.

V rozličných okolnostiach svojho života neprestáva Patriarcha rozmýšľať, ani sa nevzdáva svojej zodpovednosti. Naopak, do služby viery zapája celú svoju ľudskú skúsenosť. Pri návrate z Egypta, keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť (Mt 2, 22). Naučil sa pohybovať v rámci Božieho plánu a ako potvrdenie, že Boh skutočne chce to, čo Jozef tuší, dostáva pokyn odobrať sa do Galiley.

Takáto bola teda viera svätého Jozefa: bezvýhradná, plná dôvery, celistvá, prejavená v účinnom odovzdaní sa do Božej vôle a v inteligentnej poslušnosti. A, spolu s vierou, prichádza láska. Jeho viera sa spája s láskou, a to s láskou k Bohu, ktorý plní sľuby dané Abrahámovi, Jakubovi, Mojžišovi; s nežnou láskou ženícha k Márii a s otcovskou nehou k Ježišovi. Viera a láska v nádeji na veľké poslanie, ktoré Boh práve na svete začínal, pričom si poslúžil aj ním, tesárom z Galiley: poslanie vykúpenia ľudí.

Povedal by som, že medzi darmi Ducha Svätého je jeden, ktorý my kresťania potrebujeme osobitným spôsobom. Je to dar múdrosti, ktorý tým, že nám umožňuje spoznávať Boha a mať v ňom zaľúbenie, nás uvádza do stavu, že môžeme správne posudzovať rôzne životné situácie a okolnosti. Keby sme boli v našej viere dôslední, museli by sme pri pohľade na svoje okolie a pri kontemplácii sveta a jeho dejín pocítiť, že v našom srdci sa prebúdzajú tie isté pocity, aké pohli aj srdcom Ježiša Krista: keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera (Mt 9, 36).

Nejde o to, aby kresťan bol človekom, ktorý by si nevšímal to všetko, čo je na ľudskej prirodzenosti dobré, ktorý by nevedel oceniť čistú radosť, nezúčastňoval sa na pozemských snahách a ideáloch. Práve naopak, to všetko cíti v samom vnútri duše, prežíva a zdieľa s osobitnou intenzitou, pretože viac než ktokoľvek iný pozná hlbiny ľudského ducha.

Kresťanská viera neumenšuje ducha, ani neohraničuje ušľachtilé pohnútky duše, naopak, posilňuje ich, keď odhaľuje ich pravdivý a skutočný zmysel: my nie sme určení pre len tak nejaké šťastie — sme povolaní preniknúť do intimity Boha, spoznať a milovať Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého a vo Svätej Trojici a v jednote s Bohom všetkých anjelov a všetkých ľudí.

Je to veľká trúfalosť kresťanskej viery ohlasovať hodnotu a dôstojnosť ľudskej prirodzenosti a tvrdiť, že prostredníctvom milosti, ktorá nás pozdvihuje do nadprirodzenej roviny, sme boli stvorení, aby sme dosiahli dôstojnosť Božích detí. Bola by to určite neuveriteľná opovážlivosť, keby nebola založená na spasiteľskom rozhodnutí Boha Otca; keby nebola spečatená Kristovou krvou, a keby ju opätovne nepotvrdzovalo a neumožňovalo neustále pôsobenie Ducha Svätého.

Máme žiť z viery a rásť v nej tak, aby sa o každom z nás, o každom kresťanovi dalo povedať to, čo už pred storočiami napísal jeden z veľkých Učiteľov východnej Cirkvi: rovnako ako sa priezračné, čisté telesá pod vplyvom svetelných lúčov lesknú a žiaria, aj duše nesené a osvietené Duchom Svätým sa stávajú duchovnými a prinášajú iným svetlo milosti. Od Ducha Svätého pochádza poznanie budúcich veci, chápanie tajomstiev, pochopenie skrytých právd, udeľovanie darov, nebeské občianstvo, rozhovor s anjelmi. Od neho pochádza radosť, ktorá sa nikdy nekončí, zotrvávanie v Bohu, podobnosť s Bohom a to najvznešenejšie, na čo len možno pomyslieť: stať sa Bohom (Svätý Bazil, De Spiritu Sancto, 9, 23 (PG 32, 110)).

Vedomie veľkosti ľudskej dôstojnosti — zvrchovaným a neopísateľným spôsobom pochádzajúce z milosti nášho Božieho synovstva — spolu s pokorou v kresťanovi formujú jednotu, z ktorej vyplýva, že to nie sú naše vlastné sily, ktoré nám dávajú spásu a život, ale Božia láskavosť. Na túto pravdu nesmieme nikdy zabudnúť, pretože ináč by sa naše zbožštenie mohlo zvrhnúť a zmenilo by sa na domýšľavosť, pýchu, a skôr či neskôr, na duchovný bankrot zo skúsenosti s vlastnou slabosťou a úbohosťou.

Mám sa odvážiť povedať: som svätý? — pýta sa svätý Augustín. Keby som hovoril, že som svätý v zmysle, že posväcujem a nepotrebujem nikoho, kto by ma posväcoval, bol by som nafúkanec a klamár. Ale ak pod svätým rozumieme posväteného, ako o tom môžeme čítať v Knihe Levitikus: buďte svätí, lebo ja, Boh, som svätý; tak teda aj telo Kristovo, až do posledného človeka, v každom kúte sveta, spolu s Hlavou a Hlave podriadené, nech len smelo povie: som svätý (Svätý Augustín, Enarrationes in psalmos, 85, 4 (PL 37, 1084)).

Milujte Tretiu Božskú osobu Najsvätejšej Trojice: počúvajte v hĺbke vášho bytia Božie vnuknutia — povzbudenia i výčitky —, kráčajte po zemi so svetlom rozliatym vo vašej duši: a Boh nádeje nás naplní všetkým pokojom, aby v nás tá nádej neustále viac a viac rástla, vďaka sile Ducha Svätého (Porov. Rim 15, 13).

Ježiš na kríži, so srdcom prebodnutým z lásky k ľuďom, je výrečnou odpoveďou na otázku o hodnote vecí a ľudí, tak, že slová sú tu úplne zbytočné. Ľudia, ich život a šťastie majú takú veľkú hodnotu, že sám Boží Syn sa vydáva, aby ich vykúpil, aby ich očistil, aby ich pozdvihol. Ktože by nemiloval jeho tak zranené srdce? — pýta sa v tejto súvislosti istá kontemplatívna duša. A pýta sa ďalej: Ktože by sa neodplatil za lásku láskou? Ktože by neobjal tak čisté srdce? My, ktorí sme z tela, budeme splácať lásku láskou, objímeme nášho zraneného, ktorému bezbožní prebodli ruky a nohy, bok a srdce. Prosme, aby nám ráčil zviazať srdce putom svojej lásky a zraniť ho kopijou, lebo ešte stále je zatvrdilé a nekajúcne (Svätý Bonaventúra, Vitis mystica 3, 11 (PL 184, 643)).

Sú to myšlienky, city a rozhovory, ktorými sa zamilované duše obracali na Ježiša odnepamäti. Pre pochopenie tohto jazyka, pre skutočné poznanie toho, čím je ľudské srdce a čím je Srdce Kristovo a Božia láska, je potrebná viera a pokora. Práve vďaka viere a pokore nám mohol svätý Augustín zanechať svoj všeobecne známy výrok: Pre seba si nás stvoril, Pane, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe (Sv. Augustín, Confessiones 1, 1, 1 (PL 32, 661)).

Keď človek zabúda na pokoru, snaží sa privlastňovať si Boha, nie však tým Božským spôsobom, ktorý nám umožnil sám Kristus, keď povedal vezmite a jedzte, toto je moje telo (Porov. 1 Kor 11, 24), ale tak, že sa snaží vtesnať Božiu veľkosť do ľudskej ohraničenosti. Rozum, ten chladný a slepý rozum, ktorý nie je poznaním vychádzajúcim z viery, ani pravou inteligenciou stvorenia schopného tešiť sa z vecí a milovať ich, sa mení na nástroj bezprávia človeka, ktorý všetko podrobuje iba svojej úbohej, bežnej skúsenosti, znižujúcej váhu nadprirodzenej pravdy a ľudské srdce pokrýva škrupinou, robiacou ho necitlivým voči vnuknutiam Ducha Svätého. Tento náš obmedzený rozum by bol úplne stratený, keby tu nebola moc Božieho milosrdenstva, ktorá prelamuje hranice našej úbohosti: A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa (Ez 36, 26). A duša znovu získava svetlo a napĺňa sa radosťou z prísľubov Písma Svätého.

Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami, sú to myšlienky pokoja a nie súženia (Porov. Jer 29, 11), prisľúbil Boh ústami proroka Jeremiáša. Liturgia vzťahuje tieto slová na Ježiša, pretože na ňom sa v celej jasnosti prejavuje, že Boh nás takto miluje. Neprichádza, aby nás odsúdil, aby nám vrhol do tváre našu úbohosť a malosť: prichádza, aby nás spasil, aby nám odpustil, aby nás zbavil viny a priniesol nám pokoj a radosť. Ak dokážeme rozpoznať tento úžasný vzťah Pána k svojim deťom, nevyhnutne sa zmenia aj naše srdcia a uvedomíme si, že pred našimi očami sa otvára úplne nová panoráma, plná nádeje, hĺbky a svetla.