Zoznam bodov

Skúsenosť hriechu by nás teda nemala viesť k pochybnostiam o našom poslaní. Prirodzene, naše hriechy nám môžu sťažiť rozpoznanie Krista. Preto sa musíme usilovať vysporiadať sa s našimi osobnými slabosťami a hľadať očistenie, no uvedomujúc si pritom, že Boh nám nesľúbil úplné víťazstvo nad zlom v tomto živote, ale žiada nás, aby sme bojovali. Sufficit tibi gratia mea (2 Kor 12, 9), stačí ti moja milosť, odpovedá Boh Pavlovi, keď ho prosí, aby ho zbavil ostňa, ktorý ho sužoval.

Božia moc sa prejavuje v našej slabosti a vyzýva nás bojovať, zápasiť so svojimi chybami, aj keď vieme, že úplné víťazstvo na tejto pozemskej púti nikdy nedosiahneme. Kresťanský život znamená znovu a znovu začínať, každý deň sa neustále obnovovať.

Kristus vstáva z mŕtvych aj v nás, ak máme spoluúčasť na jeho kríži a jeho smrti. Musíme milovať kríž, odovzdanie sa, umŕtvovanie. Kresťanským optimizmom nie sú žiadne nasladlé očakávania, prípadne čisto ľudská dôvera v osud, že všetko dobre dopadne. Je to optimizmus, ktorý má svoje korene vo vedomí slobody a vo viere v milosť; je to optimizmus, ktorý nás vedie byť náročnými na seba samých a k úsiliu odpovedať na Božie volanie.

A takto, už nie napriek našej úbohosti, ale istým spôsobom práve skrze ňu a skrze náš život ľudí z mäsa a kostí, z hliny, sa prejavuje Kristus: v tom, že chceme byť lepší, v túžbe po čistej láske, v potláčaní sebectva, v úplnom odovzdávaní sa iným ľuďom, robiac tak z nášho života neustálu službu.

Plody Eucharistie

Keď Pán pri Poslednej večeri ustanovil Najsvätejšiu Eucharistiu, už bola noc, čo poukazovalo na to — ako hovorí svätý Ján Zlatoústy —, že čas sa už naplnil (Svätý Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 82, 1 (PG 58, 700)). Na svet padla noc, pretože staré obrady, dávne znaky nekonečného Božieho milosrdenstva voči ľudstvu sa mali dočkať svojho naplnenia, otvoriac cestu novému skutočnému úsvitu: novej Veľkej noci. Eucharistia bola ustanovená v noci, ako príprava na ráno Zmŕtvychvstania.

Aj my sa musíme vo svojom živote pripravovať na tento úsvit. Musíme sa zbaviť všetkého, čo je už opotrebované, škodlivé a neužitočné — znechutenie, pochybnosti, smútok, zbabelosť — toto všetko musíme od seba odhodiť. Najsvätejšia Eucharistia prináša do života Božích detí božskú novosť, a my na ňu musíme odpovedať in novitate sensus (Porov. Rim 12, 2), obnovou celého nášho zmýšľania i konania. Bol nám daný nový zdroj energie, mocný koreň zaštepený do Pána. Nemôžeme sa viac vracať k starému kvasu, keď už raz máme Chlieb dneška i zajtrajška.

Boh Otec nám v srdci svojho Syna láskavo udeľuje infinitos dilectionis thesauros (Vstupná modlitba z omše na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho), nevyčerpateľné poklady lásky, milosrdenstva a dobroty. Ak chceme nájsť dôkaz o tom, že Boh nás miluje — že nielen vypočuje naše modlitby, ale že ich aj predchádza —, stačí si prečítať argumentáciu svätého Pavla: Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? (Rim 8, 32).

Milosť obnovuje človeka zvnútra a mení ho — z hriešnika a rebela — na dobrého a verného sluhu (Porov. Mt 25, 21). A prameňom všetkých milostí je láska, ktorou nás Boh miluje a ktorú nám zjavil, nielen slovami, ale aj skutkami. Bola to Božia láska, ktorá viedla druhú osobu Najsvätejšej Trojice, Slovo, Syna Boha Otca, aby vzal na seba naše telo, čiže našu ľudskú prirodzenosť, s výnimkou hriechu. A Slovo, Slovo Boha, je Verbum spirans amorem (Sv. Tomáš Akvinský, S.TH. I, q. 43, a. 5 (cituje sv. Augustína, De Trinitate IX, 10)), Slovo, z ktorého pochádza láska.

Láska sa nám zjavuje vo vtelení, vo vykupiteľskom putovaní Ježiša Krista po našej zemi, až po jeho najväčšiu obetu na kríži. A na kríži sa prejavuje prostredníctvom nového znaku: jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda (Jn 19, 34). Voda a krv Ježiša, ktoré nám hovoria o odovzdanosti dovedenej až do krajnosti, až po consummatum est (Jn 19, 30), je dokonané, z lásky.

Keď sa v dnešný sviatok znovu zamýšľame nad hlavnými tajomstvami našej viery, žasneme nad tým, ako tie najhlbšie pravdy — láska Boha Otca, ktorý dáva svojho Syna, a láska Syna, ktorá ho s pokojom privádza až na Golgotu — sú vyjadrené gestami veľmi blízkymi ľuďom. Boh sa na nás neobracia s autoritou a mocou; ale približuje sa k nám tak, že si vzal prirodzenosť sluhu, stal sa podobným ľuďom (Porov. Flp 2, 7). Ježiš sa nikdy nespráva odmerane či povýšenecky, hoci ho počas rokov jeho kázania niekedy vidíme nespokojného, pretože ho bolí ľudská zloba. No pri trochu pozornejšom skúmaní však ihneď zistíme, že jeho pobúrenie a hnev vychádzajú z lásky: sú pre nás opätovnou výzvou vymaniť sa z hriechu a nevernosti. Veď nemám záľubu v smrti zomierajúceho, hovorí Pán, Jahve, preto sa obráťte a budete žiť (Ez 18, 32). Tie slová nám objasňujú celý Kristov život a umožňujú nám pochopiť, prečo k nám prišiel so srdcom z mäsa, so srdcom, ako je to naše, a že je to presvedčivý dôkaz lásky a stále svedectvo nevýslovného tajomstva Božieho milosrdenstva.

Už sme si pripomenuli udalosti z Naimu. Mohli by sme uviesť aj ďalšie, pretože Evanjeliá sú plné podobných scén. Tieto príbehy dojímali a vždy budú dojímať ľudské srdcia: neznázorňujú len úprimné gesto človeka, ktorý sa zľutuje nad svojimi blížnymi, ale predovšetkým predstavujú zjavenie nesmiernej Pánovej lásky. Ježišovo Srdce je srdcom vteleného Boha, Emanuela, Boha s nami.

Cirkev zjednotená s Kristom sa rodí z jeho prebodnutého Srdca (Por. hymnus k 1. vešperám zo slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Liturgia horarum, sv. 3. Typis Polyglottis Vaticanis)). Z tohto dokorán otvoreného srdca sa nám dáva život. Ako na tomto mieste nespomenúť, čo i len krátko, sviatosti, skrze ktoré v nás Boh pôsobí a robí nás účastnými na Kristovej vykupiteľskej moci? Ako si s osobitnou vďačnosťou nespomenúť na Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, svätú obetu Kalvárie, na jej neustále nekrvavé sprítomňovanie v našej omši? Ježiš sa nám dáva za pokrm; a pretože k nám prichádza, všetko sa mení a naše bytie získava nové sily — pomoc Ducha Svätého — ktoré napĺňajú dušu, prenikajú naše činy, náš spôsob myslenia a cítenia. Kristovo Srdce je pokojom kresťanov.

Odovzdanosť, ktorú od nás Pán žiada, sa nezakladá len na našich túžbach a našich silách, často nedostatočných a slabých: opiera sa predovšetkým o milosti, ktoré pre nás získala láska srdca Boha, ktorý sa stal Človekom. Preto môžeme a musíme vytrvať vo svojom vnútornom živote detí nášho Otca, ktorý je na nebesiach, bez toho, aby sme dali priestor malomyseľnosti a skleslosti. Rád povzbudzujem k rozjímaniu nad tým, ako kresťan vo svojom každodennom, všednom živote, v tých najobyčajnejších detailoch, v bežných okolnostiach svojho normálneho dňa praktizuje vieru, nádej a lásku. Práve tu spočíva podstata konania duše, ktorá počíta s Božou pomocou, a ktorá v uskutočňovaní týchto teologálnych čností nachádza radosť, silu a vyrovnanosť.

Takéto sú plody Kristovho pokoja, pokoja, ktorý nám prináša jeho Najsvätejšie Srdce. Pretože — povedzme to ešte raz — Ježišova láska k ľuďom je jednou nepreskúmateľnou súčasťou Božieho tajomstva, lásky Syna k Otcovi a Duchu Svätému. Duch Svätý, zväzok lásky medzi Otcom a Synom, nachádza v Slove ľudské srdce.

O týchto základných skutočnostiach našej viery nie je možné hovoriť bez toho, aby sme neupozornili na ohraničenosť nášho rozumu a veľkosť Zjavenia. No hoci nemôžeme tieto pravdy obsiahnuť, hoci nad nimi náš rozum zostane v úžase stáť, pokorne a pevne im veríme: vieme, opierajúc sa o Kristovo svedectvo, že je to tak. Že láska sa z lona Najsvätejšej Trojice rozlieva na všetkých ľudí skrze lásku Ježišovho Srdca.

Kristovo kráľovstvo v našej duši

Aký si veľký, Pane a Bože náš! Ty si ten, kto dáva nášmu životu nadprirodzený zmysel a božskú účinnosť. Ty si príčinou toho, že skrze lásku tvojho Syna môžeme z celej sily nášho bytia svojou dušou i telom opakovať: oportet illum regnare! – on musí kraľovať — zatiaľ čo nám znie starý refrén o našej slabosti. Veď ty dobre vieš, že sme len stvorenia — a aké stvorenia! — utvorené z hliny, a to nielen nohy (Porov. Dan 2, 33), ale aj srdce a hlava. To božské v nás môže zaznievať len vďaka tebe.

Kristus musí kraľovať predovšetkým v našej duši. Ako by sme mu však odpovedali, keby sa opýtal: „A ako mi ty dovoľuješ v sebe kraľovať?“ Ja by som mu odpovedal, že na to, aby vo mne mohol kraľovať, potrebujem jeho hojnú milosť. Jedine tak sa môže každý úder môjho srdca, každý nádych, aj ten najobyčajnejší pohľad, aj to najbežnejšie slovo či najzákladnejší pocit zmeniť na hosana môjmu Kristovi Kráľovi.

Ak chceme, aby Kristus kraľoval, musíme byť dôslední: musíme začať tým, že mu dáme svoje srdce. Keby sme to neurobili, naše slová o Kristovom kraľovaní by boli prázdnym krikľúnstvom bez kresťanskej podstaty, vonkajším prejavom viery, ktorá ani neexistuje, a zneužívaním Božieho mena pre svoj vlastný úžitok.

Ak by podmienkou Ježišovho kraľovania v mojej a tvojej duši malo byť to, že tam nájde dokonale pripravené miesto, mali by sme dôvod zúfať si. Ale neboj sa, dcéra sionská. Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice (Jn 12, 15). Vidíte? Ježíš sa uspokojí s úbohým zvieraťom, ktoré mu slúži ako trón. Neviem ako ste na tom vy, ale mňa neponižuje uznať, že som v Pánových očiach ako osol: Hlúpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča. Ale ja som stále pri tebe a ty mi držíš pravicu (Ž 72, 22-24), ty ma vedieš za ohlávku.

Zamyslite sa nad vlastnosťami takého osla, ktorých je už dnes tak málo. Nemám však na mysli staré, tvrdohlavé a zlostné zviera, čo sa vie pomstiť zákerným kopancom, ale mladého somárika s nastraženými ušami, ktorý je nenáročný na potravu, vytrvalý v práci a dokáže svižne a veselo klusať. Áno, existujú stovky iných zvierat, ktoré sú krajšie, obratnejšie a vzbudzujú väčší rešpekt. No Kristus si vybral práve osla, aby sa ako kráľ predstavil ľudu, čo mu prevolával na slávu. Ježiš totiž nepotrebuje vypočítavé chytráctvo a krutosť chladných sŕdc, honosnú a pritom tak prázdnu krásu. Náš Pán si váži radosť mladého srdca, jednoduchý krok, prirodzený hlas, čisté oko a sluch pozorný k jeho slovám plným nehy. Takto kraľuje v ľudskej duši.