Zoznam bodov

Sú tu Vianoce. Pripomíname si rôzne udalosti a okolnosti, ktoré obklopovali narodenie Božieho Syna a náš pohľad sa pristaví pri betlehemskej maštali a na domove v Nazarete. Mária, Jozef i dieťa Ježiš viac než inokedy zaberajú svoje miesto v strede nášho srdca. Čo nám chce povedať a aké poučenie nám chce dať jednoduchý, no zároveň obdivuhodný život Svätej rodiny?

Spomedzi mnohých úvah, ktorými by sme sa mohli zaoberať, by som dnes chcel hovoriť predovšetkým o jednej téme. Narodenie Ježiša znamená, ako sa o tom zmieňuje Sväté písmo, že prišla plnosť času (Gal 4, 4), chvíľa, ktorú si Boh volí, aby v najvyššej miere prejavil svoju lásku k ľuďom a dal im svojho vlastného Syna. Božia vôľa sa tu uskutočňuje za tých najnormálnejších a najbežnejších okolností: žena, privádzajúca na svet dieťa, rodina, dom. Božia všemohúcnosť a sláva prichádzajú prostredníctvom ľudského a zjednocujú sa s ním. Od tejto chvíle sme si my kresťania vedomí, že s pomocou Božej milosti môžeme a máme posväcovať všetky ušľachtilé skutočnosti nášho života. Niet takej situácie na zemi, nech by sa zdala byť akokoľvek bezvýznamnou a všednou, ktorá by nemohla byť príležitosťou na stretnutie sa s Kristom a krokom na našej ceste do nebeského kráľovstva.

Niet divu, že sa Cirkev raduje a nadchýna pri pohľade na skromný príbytok Ježiša, Márie a Jozefa. V hymne posvätného čítania k tomuto sviatku (Liturgia hodín, Ranné chvály k sviatku Svätej rodiny) sa hovorí:

Kriste, odblesk Otca,

Panna, Božia Matka,

Jozef, strážca oboch,

zábezpeka sladká,

váš dom usmieva sa

kvetmi všetkých čností;

a pre nás je zasa

žriedlom nábožnosti.

Anjeli tu žasnú,

vidiac večné Slovo,

ako svojim sluhom

slúži pohotovo.

Ako hlava domu

slúži skromne ženích;

aj Mária slúži,

žije obom, pre nich.

Nad paláce skvie sa

váš dom plný krásy,

lebo odtiaľ ľudstvu

vzišlo slnko spásy.

Mária i Jozef,

proste Pána, Krista,

nech aj v našich domoch

vládne radosť čistá.

Chvála tebe, Kriste,

že nám dávaš nádej

skrz rodičov vzácnych

dôjsť do vlasti blahej. Amen.

Keď myslím na kresťanské domovy, rád si ich predstavujem plné svetla a radosti, také ako domov Svätej rodiny. Z celej sily nám znie posolstvo Vianoc: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2, 14). A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj (Kol 3, 15), píše Apoštol. Pokoj prameniaci z vedomia, že náš Boh Otec nás miluje, že Kristus si nás ako svoje údy pričleňuje, že Panna Mária za nás oroduje a svätý Jozef nás ochraňuje. To je to jasné svetlo, čo osvecuje náš život a napriek ťažkostiam a osobným chybám nás nabáda odvážne napredovať. Každý kresťanský domov by mal byť akoby záhradou pokoja, kde i napriek drobným nezhodám vládne silná, úprimná láska a hlboký pokoj — ovocie skutočne žitej viery.

Nezabúdajte, že občas sa medzi manželmi nedá vyhnúť sporom. Pred deťmi sa však nikdy nehádajte: jednak by tým trpeli, a potom by sa pridali sa na stranu jedného z vás, čím by mohli nevedomky prispieť k prehĺbeniu vašej nejednoty. Spory, ak nim nedochádza príliš často, sú tiež prejavom lásky, ba dokonca takmer potrebou. Príležitosť na ne — nie dôvod — sa naskytne, keď manžel príde domov unavený z práce, a keď je žena vyčerpaná (dúfajme, že nie unudená) potom, čo musela celý deň bojovať s deťmi a domácnosťou, a často aj so svojou vlastnou, nie vždy stálou povahou. Hoci vy ženy, ak chcete, dokážete byť charakterovo pevnejšie než muži.

Vyhýbajte sa pýche, ktorá je najväčším nepriateľom vášho manželského života: vo vašich drobných hádkach nik z vás dvoch nemá pravdu. Ten, čo sa dokáže lepšie ovládnuť a zachovať pokoj, nech povie zopár slov na dočasné upokojenie zlej nálady. A neskôr — medzi štyrmi očami — si to vybavte, veď sa zase hneď uzmierite.

Vy manželky by ste sa mali zamyslieť, či tak trochu nezanedbávate svoj zovňajšok, pretože ako hovorí jedno príslovie, upravená žena odťahuje svojho muža od cudzích vrát. Povinnosť vyzerať pekne ako v čase zásnub je stále aktuálna a navyše vychádza z princípu spravodlivosti, lebo patríte svojmu mužovi, pričom on tiež nesmie zabúdať na to isté: že je váš a že po celý život má byť k vám nežný a láskavý ako keď bol váš snúbenec. Bolo by zlým znamením, keby ste sa pri čítaní týchto riadkov ironicky usmievali; bol by to zjavný dôkaz toho, že vaša manželská láska sa premenila na chladnú nevšímavosť.

Domovy naplnené svetlom a radosťou

O manželstve nemožno hovoriť bez toho, aby sme súčasne nemysleli aj na rodinu, ktorá je ovocím a pokračovaním toho, čo sa manželským zväzkom začína. Rodina nepozostáva len z muža a ženy, ale aj z detí a do istej miery i zo starých rodičov, iných príbuzných, či zamestnancov v domácnosti. Týmto všetkým sa musí ujsť z onoho tepla vrúcnej lásky, na ktorom sa rodinná atmosféra zakladá.

Samozrejme sú aj manželstvá, ktoré Pán neobdaril deťmi: je to znamením, že od nich očakáva, že sa budú aj naďalej milovať s rovnakou nehou a že svoje sily venujú — ak je to možné — službe a úlohám pre dobro iných duší. Bežne však majú manželia potomkov a vtedy je pre nich prvoradou povinnosťou starostlivosť o vlastné deti. Otcovstvo a materstvo sa nekončí narodením dieťaťa: táto spoluúčasť na Božej moci, ktorou je schopnosť plodiť, má mať svoje pokračovanie v spolupráci s Duchom Svätým, aby vyvrcholila v sformovaní opravdivých kresťanských mužov a žien.

Rodičia sú hlavnými vychovávateľmi svojich detí tak vo veciach ľudských, ako aj v nadprirodzených. Musia cítiť zodpovednosť za toto poslanie, ktoré od nich vyžaduje mať porozumenie, rozvážnosť, vedieť vychovávať a predovšetkým, vedieť milovať; a usilovať sa dávať dobrý príklad. Vo výchove nie je správne, ak sa veci presadzujú autoritatívnym spôsobom a násilím. Ideálom pre rodičov je skôr dosiahnuť, aby sa stali priateľmi svojich detí; priateľmi, ktorým sa deti zveria so svojimi starosťami, s ktorými sa poradia o svojich problémoch a od ktorých budú očakávať účinnú a láskavú pomoc.

Je nevyhnutné, aby si rodičia nachádzali čas pre svoje deti a zhovárali sa s nimi. Deti sú to najdôležitejšie — dôležitejšie než rokovania, práca či odpočinok. V rozhovoroch s nimi je vhodné pozorne počúvať a snažiť sa ich pochopiť, a vedieť rozpoznať časť pravdy — alebo celú pravdu —, ktorá sa môže nachádzať v niektorých z ich rebélií. A zároveň, treba im pomáhať správne nasmerovať ich túžby a predstavy, naučiť ich uvažovať nad vecami a vedieť ich zdôvodniť; nevnucovať im konkrétne správanie, ale skôr im ukázať nadprirodzené i ľudské motívy, ktoré k nemu vedú. Jedným slovom, rešpektovať ich slobodu, keďže pravá výchova sa nezaobíde bez osobnej zodpovednosti, a ani zodpovednosť bez slobody.

Pokúsili sme sa zhrnúť a vysvetliť niektoré charakteristiky domovov, v ktorých sa odráža Kristovo svetlo, a preto sú — opakujem — plné svetla a radosti, a v ktorých sa harmónia medzi rodičmi prenáša na deti, na celú rodinu i na všetky ostatné oblasti života. Takto sa v každej skutočne kresťanskej rodine istým spôsobom opakuje tajomstvo Cirkvi, vyvolenej Bohom a poslanej, aby svetu ukazovala cestu.

Na každého kresťana, nech by bol jeho životný stav akýkoľvek — kňaz či laik, ženatý či žijúci v celibáte — sa v plnosti vzťahujú slová Apoštola z čítania k sviatku Svätej rodiny: Boží vyvolenci, svätí a milovaní (Kol 3, 12). To sme my všetci, každý na svojom mieste a vo svojich okolnostiach vo svete: muži a ženy, vyvolení Bohom, aby sme — napriek našim chybám a v snahe bojovať proti nim — vydávali svedectvo o Kristovi a prinášali všetkým blížnym radosť plynúcu z vedomia, že sme Božími deťmi.

Je veľmi dôležité, aby zmysel manželstva ako povolania nechýbal v katechéze ani v kázaní, ako aj vo vedomí tých, ktorých Boh chce mať na tejto ceste, pretože sú skutočne povolaní zapojiť sa do Božieho plánu spásy pre všetkých ľudí.

Preto sa snáď kresťanským manželom ani nemôže ponúknuť lepší vzor než je vzor rodiny z čias apoštolov: rodinu stotníka Kornélia, učenlivého Božej vôli, v dome ktorého sa uskutočnilo otvorenie Cirkvi pohanom (Sk 10, 24-48); rodinu Akvilu a Priscilly, ktorí šírili kresťanstvo v Korinte a Efeze a spolupracovali so svätým Pavlom v jeho apoštoláte (Sk 18, 1-26); rodinu Tabity, ktorá svojou dobročinnou láskou pomáhala núdznym v Joppe (Sk 9, 36). A toľko iných rodín spomedzi židov i pohanov, Grékov i Rimanov, v ktorých sa kázanie prvých Pánových učeníkov ujalo.

Rodiny, ktoré žili z Krista a umožnili iným spoznať Krista. Malé kresťanské spoločenstvá, ktoré slúžili ako centrá šírenia evanjeliového posolstva. Domovy podobné iným v tých časoch, ale oživené novým duchom, ktorým nakazili všetkých, čo ich spoznali a stretávali sa s nimi. Takí boli prví kresťania, a takými musíme byť aj my, kresťania dneška: rozsievačmi pokoja a radosti; toho pokoja a tej radosti, ktoré nám priniesol Ježiš.