Zoznam bodov

Ako každý kresťanský sviatok, i ten dnešný, ktorý slávime, je predovšetkým sviatkom pokoja. Palmové ratolesti nám so svojou prastarou symbolikou pripomínajú scénu z Knihy Genezis: Noe potom čakal ďalších sedem dní a opäť vypustil z korába holubicu. A holubica priletela k nemu iba v podvečer a v zobáku mala čerstvú olivovú ratolesť. Tu Noe poznal, že vody zo zeme zmizli (Gn 8, 10-11). Pripomíname si teraz, že zmluva medzi Bohom a jeho ľudom sa potvrdila a upevnila v Kristovi, lebo on je náš pokoj (Ef 2, 14). V obdivuhodnej zhode starého s novým a v zhrnutí starého v novom, čo charakterizuje liturgiu našej svätej Katolíckej cirkvi, čítame dnes tieto slová hlbokej radosti: Jeruzalemské deti s olivovými ratolesťami v rukách išli v ústrety Ježišovi a nadšene volali: Hosanna na výsostiach (Antifóna svätej omše z Kvetnej nedele).

Tento jasot na slávu Kristovi sa v našej duši spája s tým, ktorým sa oslavovalo jeho narodenie v Betleheme. Ako šiel, píše svätý Lukáš, prestierali na cestu svoje plášte. A keď sa už blížil k úpätiu Olivovej hory, začali celé zástupy učeníkov radostne veľkým hlasom chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré videli, a volali: Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach (Lk 19, 36-38).

Pokoj na zemi

Pax in coelo— pokoj na nebi. Pozrime sa však, ako je to so svetom. Prečo niet pokoja na zemi? Nie, naozaj tu niet pokoja, je iba jeho zdanie, rovnováha strachu, chatrné kompromisy. Takisto niet pokoja ani v Cirkvi, poznamenanej napätiami, trhajúcimi biele rúcho Kristovej nevesty. Niet pokoja v mnohých srdciach, ktoré sa márne snažia prehlušiť duševný nepokoj neustálym zhonom a hľadaním lacného pôžitku vo veciach, ktoré nevedia nasýtiť, pretože za sebou vždy zanechajú iba trpkú príchuť smútku.

Palmové ratolesti, píše svätý Augustín, sú symbolom vzdávania pocty, lebo znamenajú víťazstvo. Náš Pán bol od víťazstva iba na krok, zomierajúc na kríži. Znamením kríža sa chystá triumfovať nad diablom, kniežaťom smrti (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 51, 2 (PL 35, 1764)). Kristus je náš pokoj, pretože zvíťazil; a zvíťazil, pretože bojoval, v neúprosnom zápase proti nahromadenej zlobe ľudských sŕdc.

Kristus, ktorý je naším pokojom, je aj cestou (Porov. Jn 14, 6). Ak hľadáme pokoj, musíme nasledovať jeho kroky. Pokoj je dôsledkom zápasu, boja, toho osobného asketického boja, ktorý musí každý kresťan viesť proti všetkému, čo v jeho živote nie je Božie: proti pýche, zmyselnosti, proti sebectvu, povrchnosti, úzkoprsosti. Je márne dožadovať sa vonkajšieho pokoja, ak nám chýba pokoj vo svedomí, v hĺbke duše, lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie (Mt 15, 19).

Vnútorný boj

Trp so mnou ako dobrý vojak Krista Ježiša (2 Tim 2, 3), hovorí nám svätý Pavol. Život kresťana je vojenská služba, vojna, nádherná vojna mieru, ktorý nemá nič spoločné s vojnovými ťaženiami ľudí, pretože tie vznikajú rozdelením a často nenávisťou, zatiaľ čo boj Božích synov proti vlastnému sebectvu sa zakladá na jednote a láske. Žijeme, pravda, v tele, ale nebojujeme podľa tela – lebo zbrane nášho boja nie sú telesné, ale majú od Boha silu boriť hradby. Boríme výmysly a každú pýchu, čo sa dvíha proti poznaniu Boha (2 Kor 10, 3-5). Je to nepretržitý boj bez oddychu proti našej pýche, proti namyslenosti, ktorá nás disponuje konať zlo; proti našim domýšľavým úsudkom.

V túto Kvetnú nedeľu, keď náš Pán vstupuje do rozhodujúceho týždňa pre našu spásu, nechajme tak všetky povrchné úvahy a prejdime k tomu hlavnému, k tomu, čo je naozaj dôležité. Pozrite sa, to, o čo by nám malo ísť, je dostať sa do neba. Ak nie, nič nemá zmysel. A aby sme sa dostali do neba, na to potrebujeme byť verní Kristovej náuke. A aby sme boli verní, musíme neustále viesť boj proti prekážkam stavajúcim sa do cesty nášmu večnému šťastiu.

Viem, že keď sa hovorí o boji, ihneď sa nám pred očami vynorí naša slabosť, predvídame možné pády a omyly. Boh s tým počíta. Nevyhneme sa tomu, že pri našej chôdzi budeme nevyhnutne víriť aj prach. Sme len tvorovia a máme plno nedostatkov. Povedal by som, že ich budeme mať vždy: sú ako tieň, ktorý spôsobuje, že v našej duši sa o to viac ako kontrast vyníma Božia milosť a naše úsilie odpovedať na Božiu dobrotu. A oboje — svetlo i tieň — nás urobí ľudskými, pokornými, plnými pochopenia a veľkorysosti.

Neklamme sa: ak v našom živote počítame s nadšením a víťazstvami, mali by sme tiež počítať aj so skleslosťou a porážkami. Také bolo vždy pozemské putovanie kresťanov — aj tých, ktorých uctievame na oltári. Spomínate si na Petra, Augustína, Františka? Nikdy sa mi nepáčili také životopisy svätých, ktoré nám s naivitou, ale takisto aj s nedostatkom kresťanskej náuky predstavovali ich hrdinské skutky tak, akoby boli v Božej milosti utvrdení už od materinského lona. Nie. Skutočné životopisy kresťanských hrdinov sú ako naše životy; bojovali a vyhrávali, bojovali a prehrávali. A potom sa plní ľútosti vrátili opäť do boja.

Nech nás neprekvapuje, že pomerne často budeme porážaní, bežne a takmer vždy vo veciach malej dôležitosti, ktoré nás trýznia, akoby jej mali veľa. No ak budeme milovať Boha, ak budeme pokorní, ak budeme vytrvalí a neústupní v našom boji, porážky nenadobudnú prílišnú dôležitosť, pretože po nich prídu víťazstvá, ktoré budú slávou v Božích očiach. Neexistujú neúspechy, ak človek koná so správnym úmyslom, ak sa snaží plniť Božiu vôľu a vždy počíta s jeho milosťou a s našou ničotou.

Dnes tak ako včera

Liturgia Kvetnej nedele kladie kresťanom do úst túto pieseň: Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť Kráľ slávy (Antifóna Kvetnej nedele, Ž 24²³, 7). Kto sa uzavrie do bašty svojho sebectva, nezostúpi na bojové pole. Kto však otvorí brány pevnosti a dovolí, aby vstúpil Kráľ pokoja, vyjde spolu s ním bojovať proti všetkej tej úbohosti, ktorá zatemňuje zrak a otupuje svedomie.

Vyvýšte sa, brány prastaré! Táto výzva do boja nie je v kresťanstve ničím novým. Je to večná pravda. Bez boja sa nedosiahne víťazstvo; bez víťazstva sa nezíska pokoj. Bez pokoja bude ľudská radosť len radosťou zdanlivou, falošnou, neplodnou, ktorá sa nepremení na pomoc ľuďom, ani na skutky lásky a spravodlivosti, odpustenia a milosrdenstva, ani na službu Bohu.

Dnes vo vnútri Cirkvi i zvonka, v horných pozíciách aj dole, môžeme nadobudnúť dojem, že mnohí poľavili v boji — v tom osobnom zápase s vlastnými zlyhaniami —, aby sa so všetkým, čo majú vrhli do otroctva, ponižujúceho dušu. Je to nebezpečenstvo, ktoré odjakživa číha na všetkých kresťanov.

Treba preto naliehavo prosiť Najsvätejšiu Trojicu, aby mala so všetkými zľutovanie. Keď o týchto veciach hovorím, chvejem sa pri pomyslení na Božiu spravodlivosť. Utiekam k jeho milosrdenstvu, k jeho súcitu, aby nehľadel na naše hriechy, ale na zásluhy Krista a jeho Presvätej Matky, ktorá je tiež našou Matkou; na zásluhy Patriarchu svätého Jozefa, ktorý mu bol otcom; na zásluhy svätých.

Kresťan si môže byť istý, že ak bude chcieť bojovať, Boh ho uchopí za pravicu, ako čítame v textoch svätej omše dnešného sviatku. Ježiš, ktorý vchádza do Jeruzalema sediac na obyčajnom osliatku, Kráľ pokoja, je ten, ktorý povedal: Kráľovstvo nebeské trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú (Mt 11, 12). Táto sila sa však neprejavuje v násilí voči druhým: ide o silu, s akou bojujeme s našimi vlastnými slabosťami a biedami, o odvahu nemaskovať osobnú nevernosť, o statočnosť vyznávať vieru aj vtedy, keď je naše prostredie naladené proti nej.

Dnes takisto ako včera sa od kresťana očakáva hrdinstvo. Hrdinstvo vo veľkých bojoch — ak je to potrebné —, a hrdinstvo — to obvyklé — v malých protivenstvách všedného dňa. Keď budeme ustavične bojovať, s láskou a takým spôsobom, ktorý sa zdá byť bezvýznamným, Pán nám, svojim deťom, bude vždy po boku ako láskyplný pastier: Sám budem pásť svoje ovce a sám ich dám do košiara, hovorí Pán, Boh. Stratené vyhľadám, odohnané zavrátim, poranené obviažem, nemocné posilním, vykŕmené a nemocné ochránim… na svojej pôde budú v bezpečí. A zvedia, že ja som Pán, keď dolámem ihlice ich jarma a vyslobodím ich z rúk tých, čo ich zotročovali (Ez 34, 15-16, 27).