Zoznam bodov

Ponúkame kadidlo: naše túžby, ktoré vystupujú až k Pánovi; túžby viesť šľachetný život, z ktorého sa bude šíriť bonus odor Christi, Kristova ľúbezná vôňa (Porov. 2 Kor 2, 15). Nechať naše slová a skutky preniknúť touto ľúbeznou vôňou znamená rozsievať okolo seba porozumenie a priateľstvo. Nech náš život sprevádza životy ostatných ľudí, aby nikto nebol opustený alebo sa takým necítil. A naša láska musí byť plná srdečnosti a ľudského tepla.

Takto nás to učí Ježiš Kristus. Ľudstvo od vekov očakávalo príchod Spasiteľa; proroci ho predpovedali storakým spôsobom; a dokonca aj v tých najvzdialenejších kútoch sveta — hoci kvôli hriechu či nevedomosti sa tam značná časť Božieho zjavenia ľuďom mohla stratiť — sa zachoval smäd po Bohu a dychtivá túžba po vykúpení.

Prichádza teda plnosť časov a na splnenie tohto poslania sa neobjaví filozofický génius ako Platón či Sokrates; ani sa na zemi nenastolí vláda nejakého mocného dobyvateľa, ako bol Alexander Veľký. V Betleheme prichádza na svet Dieťa. Je to Vykupiteľ sveta, no skôr než začne hovoriť, miluje skutkami. Neprináša žiaden čarovný liek, lebo vie, že vykúpenie, ktoré ponúka, musí prejsť srdcom človeka. Jeho prvými činmi sú úsmev, detský plač a bezbranný spánok vteleného Boha: aby sme si ho zamilovali, aby sme si ho vedeli vziať do náručia.

Teraz sme nanovo pochopili, čím je vlastne kresťanstvo. Ak kresťan nemiluje skutkami, ako kresťan zlyhal, čo zároveň znamená zlyhať aj ako človek. Nemôžeš myslieť na druhých, akoby to boli len čísla alebo schodíky, po ktorých by si mohol vystúpiť; alebo ako dav, ktorý možno podľa okolností raz velebiť a inokedy zase ponižovať, raz chváliť a potom opäť zaznávať. Mysli na druhých — najskôr na tých, čo sú v tvojej blízkosti — ako na to, čím sú: Božie deti, so všetkou dôstojnosťou tejto nádhernej hodnosti.

Správajme sa teda ako Božie deti k Božím deťom: nech je naša láska láskou obetavou, každodennou, pozostávajúcou z nespočetných drobných prejavov porozumenia, tichej obety, nepovšimnutého sebadarovania. To je bonus odor Christi, Kristova ľúbezná vôňa, ktorá spôsobila, že tí, čo žili spolu s našimi prvými bratmi vo viere, mohli povedať: „Pozrite, ako sa milujú! (Tertulián, Apologeticus, 39 (PL 35, 1732))“.

Nejde tu o nejaký vzdialený ideál. Kresťan nie je ako Tartarín z Tarasconu, ktorý sa snaží loviť levy tam, kde sa nedajú nájsť: na chodbách svojho domu. Vždy chcem hovoriť o každodennom a konkrétnom živote: o posväcovaní práce, o rodinných vzťahoch, o priateľstve. Ak tu nebudeme kresťanmi, tak kde inde nimi budeme? Príjemná vôňa kadidla vychádza z plameňa, v ktorom sa nenápadne spaľuje veľké množstvo zrniek. Ľudia nezacítia bonus odor Christi, keď vzplanie slama, ale až keď budú účinne planúť cnosti: spravodlivosť, spoľahlivosť, vernosť, pochopenie, veľkodušnosť, radosť.

Pri svätej omši sme čítali úryvok z Evanjelia podľa Jána, kde sa opisuje zázračné uzdravenie slepého od narodenia. Myslím, že nás všetkých opäť dojala moc a milosrdenstvo Boha, ktorý sa nepozerá ľahostajne na ľudské nešťastie. Rád by som sa však teraz zameral na iné rysy: konkrétne na to, aby sme videli, že keď kresťana pohýna láska k Bohu, tiež sa nestavia ľahostajne k osudu iných ľudí a takisto sa vie správať ku všetkým s úctou. Ak však táto láska začne živoriť, hrozí nebezpečenstvo fanatického a nemilosrdného vpádu do svedomia druhých.

Ako šiel – hovorí sa v Evanjeliu – videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý (Jn 9, 1). Ježiš, ktorý ide okolo. Veľakrát som žasol nad týmto jednoduchým spôsobom rozprávania o Božom milosrdenstve. Ježiš ide okolo a ihneď spozoruje utrpenie. Naopak, všimnite si, aké odlišné boli v tej chvíli myšlienky jeho učeníkov, keď sa ho pýtajú: Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý? (Jn 9, 2).

Nespravodlivé posudzovanie

Nesmie nás udivovať, že mnoho ľudí, a dokonca i tí, ktorí sa považujú za kresťanov, sa správa podobným spôsobom; skôr ako na čokoľvek iné myslia na zlé veci. Predpokladajú niečo bez dôkazu, a nielenže si to myslia, ale tento predčasný úsudok sa aj odvážia vysloviť nahlas pred druhými.

Správanie učeníkov by sa dalo označiť, mierne povedané, za nehanebné. V tamojšej spoločnosti jestvovali — a jestvujú i dnes, lebo v tomto ohľade sa len málo zmenilo — určití ľudia, farizeji, ktorí z tohto postoja urobili normu. Len si spomeňte, ako ich Ježiš obžalúva: Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: Je posadnutý zlým duchom. Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov! (Mt 11, 18-19).

Systematické útoky na dobrú povesť, znevažovanie bezúhonného konania — takúto uštipačnú a zraňujúcu kritiku musel vytrpieť Ježiš Kristus, a nezriedka niektorí uplatňujú rovnakú metódu aj voči tým, ktorí – síce si vedomí svojich logických a prirodzených nedostatkov a osobných omylov, častých a kvôli ľudskej slabosti neodmysliteľných – túžia nasledovať Učiteľa. Avšak skúsenosť s onými skutočnosťami nás nesmie viesť k ospravedlňovaniu hriechov a priestupkov – s podozrivým pochopením ich nazývajú klebetami — voči dobrému menu kohokoľvek. Ježiš síce vraví, že ak pána domu nazvali Belzebulom, nemožno očakávať, že domáci dopadnú lepšie (Porov. Mt 10, 25), ale tiež vysvetľuje, že kto by povedal svojmu bratovi: ‚Ty bohapustý blázon,’ pôjde do pekelného ohňa (Mt 5, 22).

Odkiaľ sa berie toto nespravodlivé posudzovanie druhých? Vyzerá to, akoby niektorí ľudia neustále nosili na očiach klapky, ktoré im skresľujú videnie. Zo zásady pochybujú, že existuje bezúhonnosť, alebo aspoň neustály boj o dobré správanie sa. Všetko posudzujú podľa seba, a ako hovorí jedna stará filozofická poučka: ad modum percipientis — podľa prijímateľa; na základe ich predtým získanej deformácie. Pre takýchto aj ten najúprimnejší postoj – napriek všetkému – odzrkadľuje vlka v ovčom rúchu. „Keď jasne odhalia pred sebou dobro, píše svätý Gregor Veľký, sliedia, aby zistili, či sa v ňom predsa len neskrýva nejaké zlo (Sv. Gregor Veľký, Moralia, 6, 22 (PL 36, 243))“.