Zoznam bodov

Príkladná hodnota života práce

Mali by sme sa vyhnúť chybe myslieť si, že apoštolát sa obmedzuje iba na svedectvo niekoľkých zbožných praktík. Ty a ja sme kresťania, no zároveň, bez medzery v spojitosti, občania a pracujúci ľudia s jasne stanovenými povinnosťami, ktoré si musíme príkladne plniť, ak sa naozaj chceme posväcovať. Sám Ježiš Kristus na nás nalieha: „Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 14—16).

Profesionálna práca — nech je akákoľvek — sa stáva lampášom, ktorý bude osvecovať vašich kolegov a priateľov. Preto tým, ktorí prichádzajú do Opus Dei — no moje tvrdenie tiež platí pre všetkých vás, čo ma počúvate — zvyknem opakovať: vadilo by mi, keby mi povedali, že ten a ten je mojím dobrým synom — dobrým kresťanom — ale že je zlým obuvníkom! Ak sa nebude snažiť, aby sa poriadne naučil svojmu remeslu, alebo aby ho svedomite vykonával, nebude ho môcť posväcovať, ani ho ponúknuť Pánovi. A posväcovanie všednej práce, to sú akoby pánty na dverách pravej spirituality pre tých, ktorí — ponorení do svetských záležitostí — chcú žiť v dôvernom vzťahu s Bohom.

Bojujte proti tej neprimeranej starostlivosti o vlastnú osobu: buďte na seba nároční! Niekedy až príliš myslíme na svoje zdravie; na odpočinok, ktorý samozrejme nesmie chýbať, pretože je dôležitý, aby sme sa mohli vrátiť k práci s obnovenými silami. Lenže odpočinok — už som o tom písal dávnejšie — neznamená nič nerobiť: znamená rozptýliť sa aktivitami, ktoré vyžadujú menej námahy.

Pri iných príležitostiach sa uchyľujeme k falošným výhovorkám a sme príliš pohodlní, zabúdame na tú požehnanú zodpovednosť, ktorá leží na našich pleciach a uspokojujeme sa s tým, že urobíme len to nevyhnutné, aby sme už nepríjemnú povinnosť mali z krku; nechávame sa strhávať nezmyselnými dôvodmi, aby sme mohli ostať stáť so založenými rukami, zatiaľ čo satan a jeho spojenci si dovolenku nikdy neberú. Pozorne sa započúvaj a rozjímaj nad tým, čo povedal svätý Pavol kresťanom, ktorí boli otrokmi: „Neslúžte iba naoko, ako tí, čo sa chcú páčiť ľuďom, ale ako Kristovi služobníci, ktorí z tej duše plnia Božiu vôľu. A slúžte ochotne, ako Pánovi, a nie ako ľuďom“ (Ef 6, 6—7). Aká dobrá rada, aby sme ju ty aj ja nasledovali!

Požiadajme nášho Pána Ježiša Krista o svetlo a prosme ho, aby nám pomohol v každom okamihu odhaľovať onen Božský zmysel, ktorý premieňa našu profesionálnu prácu na pevný základ, na pánty, o ktoré sa opiera a okolo ktorých sa otáča naše povolanie k svätosti. V Evanjeliu nájdete, že Ježiš bol známy ako faber, filius Mariae (Mk 6, 3), robotník, syn Márie: tak aj my musíme s posvätnou hrdosťou našimi skutkami ukazovať, že sme robotníci, muži a ženy práce!

S vedomím, že by sme sa za každých okolností mali správať ako Boží vyslanci, myslime neustále na to, že mu neslúžime verne, keď svoju prácu zanedbávame, keď s ostatnými ľuďmi nezdieľame úsilie a obetavosť pri plnení pracovných záväzkov, keď na nás môžu ukázať prstom ako na lajdáckych, nestálych, nesolídnych, ľahkomyseľných, neporiadnych, lenivých, neužitočných… Pretože ten, čo zanedbáva tieto povinnosti, zdanlivo menej dôležité, len ťažko bude môcť zvíťaziť nad inými povinnosťami v duchovnom živote, ktoré sú oveľa náročnejšie. „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“ (Lk 16, 10).

Nehovorím o nejakých abstraktných ideáloch. Opieram sa o celkom konkrétnu realitu zásadnej dôležitosti, schopnej zmeniť aj to najpohanskejšie a voči Božím nárokom najnepriateľskejšie prostredie, rovnako ako sa to udialo v prvých obdobiach našej spásy. Vychutnajte si slová neznámeho autora, dobového súčasníka, ktorý takto charakterizuje veľkosť nášho povolania: kresťania „ sú pre svet tým, čím je duša pre telo. Žijú vo svete, ale nie sú zo sveta, tak ako je duša v tele, ale nie je telesná. Sídlia vo všetkých obciach ako duša vo všetkých častiach tela. Žijú duchovným životom, no nie je to vidno navonok, rovnako ako i duša žije svojím životom… Žijú ako pútnici medzi pominuteľnými vecami, v očakávaní neporušiteľnosti nebies, tak, ako nesmrteľná duša zatiaľ prebýva v smrteľnom stánku. Ich počet sa znásobuje zo dňa na deň, aj v prenasledovaniach, tak, ako sa duša krášli umŕtvovaním… Kresťanom nie je dovolené opustiť svoje poslanie vo svete, tak ako duši nie je dovolené dobrovoľne sa odlúčiť od tela “ (Epistola ad Diognetum, 6 (PG 2, 1175).

Šli by sme preto pomýlenou cestou, keby sme nedbali na časné starosti: tam nás Pán takisto očakáva; buďte si istí, že skrze okolnosti všedného života, ktoré riadi alebo vo svojej nekonečnej múdrosti dopúšťa Božia Prozreteľnosť, sa my ľudia máme približovať k Bohu. No tento cieľ nedosiahneme, ak sa nebudeme snažiť dobre si vykonávať svoju prácu, ak rozhodne nevytrváme v začatej úlohe s ľudským i nadprirodzeným pohľadom, ak si ju nebudeme robiť čo najlepšie a — ak je to možné — myslím, že keď budeš naozaj chcieť, bude to možné — ešte lepšie ako najlepšie, pretože použijeme všetky čestné ľudské i potrebné nadprirodzené prostriedky na to, aby sme nášmu Pánovi mohli ponúknuť prvotriednu, filigránsku prácu, vycibrenú až do tých najmenších detailov.

Pre lásku k Bohu, pre lásku k dušiam a preto, aby sme dostáli svojmu povolaniu kresťana, musíme dávať dobrý príklad. Aby sme nevzbudzovali pohoršenie, aby sme nevyvolali ani ten najmenší tieň podozrenia, že Božie deti sú nedbalé alebo nanič, aby sme nedávali zlý príklad… mali by ste sa ako zodpovední ľudia snažiť dávať svojím konaním vrchovatú mieru, tak, ako je to vlastné čestnému človeku. Tak ako roľník, ktorý obrába pôdu a pritom neustále pozdvihuje svoje srdce k Bohu, tak ako tesár, kováč, úradník, intelektuál — všetci kresťania — majú byť vzorom pre svojich kolegov, bez povýšenosti, lebo sme si veľmi dobre vedomí toho, že jedine ak počítame s Ním, podarí sa nám zvíťaziť: my sami ani slamku zo zeme nezdvihneme (Porov. Jn 15, 5). A preto by mal každý, vo svojej práci, v postavení, ktoré mu v spoločnosti prináleží, cítiť povinnosť pracovať pre Boha, aby všade rozsieval Jeho pokoj a radosť. „ Dokonalý kresťan so sebou vždy prináša pokoj a radosť. Pokoj, pretože vie, že žije v Božej prítomnosti; a radosť, pretože vidí, ako je zahrňovaný Jeho darmi. Taký kresťan je skutočná osobnosť, svätý Boží kňaz “ (Klement Alexandrijský, Stromata, 7,7 (PG 9, 451).

Je to asketika? Je to mystika? Na tom predsa nezáleží. Nech je to čokoľvek, asketika či mystika, nie je to vari jedno? Je to Božia milosť. Ak sa budeš snažiť rozjímať, Pán ti neodoprie svoju pomoc. Viera a jej skutky; skutky, lebo Pán — zistil si to sám hneď na začiatku a ja som ťa na to tiež včas upozornil — je každým dňom náročnejší. To už je naozaj kontemplácia a je to i zjednocovanie; a taký by mal byť život mnohých kresťanov; každý jeden postupujúc vpred po svojej vlastnej duchovnej ceste, ich nekonečné množstvo, uprostred svetských starostí, hoci si ani sami poriadne neuvedomujú, čo sa s nimi deje.

Modlitba a konanie, ktoré nás neodvádzajú od našich bežných činností, a ktoré nás uprostred ušľachtilej pozemskej námahy dovedú k Pánovi. Keď človek pozdvihne všetku svoju prácu k Bohu, posväcuje svet. Toľkokrát som rozprával povesť o kráľovi Mídovi, ktorý premieňal na zlato všetko, čoho sa dotkol. Aj my môžeme na zlato nadprirodzených zásluh premeniť všetko, čoho sa dotkneme, a to i navzdory našim osobným chybám a omylom.