Zoznam bodov

Nedojíma vás, že apoštol Ján nás už vo veľmi pokročilom veku vo väčšine svojich listov nabáda, aby sme konali podľa tohto Božského učenia? Láska, ktorá by mala panovať medzi kresťanmi, sa rodí z Boha, ktorý je Láskou. „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Jn 4, 7—8). Apoštol sa pristavuje sa pri bratskej láske, lebo skrze Krista sme sa stali Božími deťmi: „pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božíme deťmi a nimi aj sme“ (1 Jn 3, 1).

A zatiaľ čo rozhodne búši na naše svedomie, aby sa stalo citlivejším na Božiu milosť, kladie zvláštny dôraz na to, že sme dostali nádherný dôkaz Otcovej lásky k ľuďom. „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1 Jn 4, 9). Pán sa chápe iniciatívy a vychádza nám v ústrety. Dal nám tento príklad, aby sme spolu s ním slúžili druhým a aby — rád to opakujem — sme veľkoryso položili svoje srdce na zem, aby ostatní mohli šliapať po mäkkom a spríjemnili im tak ich boj. Mali by sme sa takto správať, pretože sme deťmi toho istého Otca, Otca, ktorý neváhal vydať nám svojho milovaného Syna.

Lásku nevytvárame my; zaplavuje nás s milosťou Božou: „pretože On nás miloval prvý“ (Porov. 1 Jn 4, 10). Je treba nechať sa touto nádhernou pravdou predchnúť: „ Ak môžeme milovať Boha, je to preto, že Boh si zamiloval nás “ (Origenes, Commentarii in Epistolam ad Romanos, 4, 9 (PG 14, 977). Všetci, ty i ja teda môžeme priam rozhadzovať lásku pre tých, čo nás obklopujú, pretože sme boli skrze lásku Otca zrodení k viere. Proste Pána smelo o tento poklad, o nadprirodzenú cnosť lásky, aby ste ju mohli uskutočňovať i v tých najmenších detailoch.

My kresťania sme často nevedeli na tento dar odpovedať; často sme ho znevažovali, ako by sa jednalo iba o akúsi bezduchú, chladnú almužnu; alebo sme ho zredukovali na viac či menej formálnu dobročinnosť. Dobre to vystihla istá chorá žena, keď si rezignovane povzdychla: No áno, tu so mnou zaobchádzajú milosrdne, ale moja matka sa o mňa starala s láskou. Láska vychádzajúca z Kristovho srdca nemôže zadať príčinu takémuto rozlišovaniu.

Aby ste si túto pravdu dobre zapamätali, mnohokrát som kázal, že nemáme jedno srdce, aby sme milovali Boha, a druhé, aby sme milovali ľudí: naše úbohé srdce z mäsa miluje láskou ľudskou, ktorá je i nadprirodzená, ak je spojená s láskou Kristovou. Takáto a nie iná je láska, ktorú by sme mali pestovať v duši a ktorá nás povedie k tomu, že budeme v druhých vidieť obraz nášho Pána.

Univerzálnosť lásky

Svätý Lev Veľký hovorí, že „ za svojich blížnych by sme nemali považovať ľudí, s ktorými nás pojí priateľské či príbuzenské puto; ale všetkých ľudí, s ktorými máme spoločnú podstatu… Stvoril nás jeden a ten istý Stvoriteľ; jeden a ten istý Stvoriteľ nám dal dušu. Všetci sa tešíme z toho istého neba a z toho istého vzduchu, z tých istých dní a z tých istých nocí; a hoci jedni sú dobrí a druhí zlí, jedni spravodliví a iní nespravodliví, Boh je veľkorysý a láskavý ku všetkým “ (Sv. Lev Veľký, Sermo XII, 2 (PL 54, 170).

My, Božie deti, rastieme praktizovaním tohto nového prikázania. V Cirkvi sa učíme slúžiť a nie byť obsluhovaní (Porov. Mt 20, 28) a získavame silu milovať ľudí novým spôsobom, v ktorom všetci spoznajú ovocie Kristovej milosti. Naša láska sa potom nebude zamieňať s nejakým sentimentálnym postojom, ani s obyčajným kamarátstvom, dokonca ani s akousi nejasnou snahou pomáhať druhým, len aby sme si dokázali, že sme jednoducho lepší. Láska znamená vedieť spolunažívať s blížnym, ctiť si — znovu to zdôrazňujem — Boží obraz, ktorý je v každom človeku, usilujúc sa o to, aby ho odhalil i on a aby sa dokázal obrátiť ku Kristovi.

Univerzálnosť lásky preto znamená i univerzálnosť apoštolátu, a z našej strany premieňanie na skutky veľké želanie Boha, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4).

Ak máme milovať i svojich nepriateľov — mám na mysli tých, čo nás považujú za svojich nepriateľov: ja necítim nepriateľstvo k nikomu a ničomu — tým viac je treba milovať tých, čo sú nám vzdialenejší, tých, čo sú nám menej sympatickí, tých, ktorí sa svojou rečou, svojou kultúrou alebo svojím vzdelaním zdajú, že sú proti tebe alebo proti mne.

O akú lásku sa teda jedná? Sväté písmo hovorí o dilectio, aby bolo jasné, že nejde iba o prejavy citu. Slovo skôr vyjadruje pevné rozhodnutie vôle. Dilectio je odvodené z electio, zvoliť si. Dodal by som, že milovať kresťansky znamená chcieť milovať, v Kristovi sa rozhodnúť chcieť dobro ľudí bez akejkoľvek diskriminácie, a získať pre nich predovšetkým to najlepšie: aby poznali Krista a zamilovali sa doň.

Pán na nás nalieha: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44). Ľudsky sa nemusíme nevyhnutne cítiť byť priťahovaní k tým, ktorí by nás odmietli, keby sme sa k nim chceli priblížiť. No Ježiš od nás žiada, aby sme sa im neodplácali zlým za zlé, aby sme nepremárnili žiadnu príležitosť týmto ľuďom zo srdca slúžiť, i keď nás to stojí, a aby sme ich nikdy nevynímali zo svojich modlitieb.

Toto dilectio, táto kresťanská láska je vrelšia, keď sa týka bratov vo viere a hlavne tých, čo sú nám z Božej vôle bližšie: rodičia, manžel, manželka, deti a súrodenci, priatelia a kolegovia, susedia. Keby táto šľachetná a čistá ľudská láska podriadená Bohu a na ňom založená neexistovala, neexistovala by ani láska kresťanská.

Prejavy lásky

S obľubou citujem niekoľko slov, ktoré nám Duch Svätý oznamuje ústami proroka Izaiáša: discite benefacere (Iz 1, 17), učte sa robiť dobro. Zvyknem túto radu aplikovať na rôzne aspekty nášho vnútorného boja, pretože nikdy sa nebude dať povedať, že by bol kresťanský život už dokonalý; rast v cnostiach je totiž dôsledkom až svedomitého a každodenného úsilia.

Nech už v spoločnosti vykonávame akúkoľvek úlohu, ako sa to naučíme? Po prvé, premyslíme si cieľ, ktorý by sme radi dosiahli a prostriedky na to potrebné. Potom budeme tieto prostriedky používať, raz, dvakrát… až kým si nevytvoríme zakorenený a pevný návyk. Vo chvíli, keď sa niečo naučíme, objavíme i ďalšie veci, ktoré sme dosiaľ nepoznali a ktoré sa stanú podnetom v tomto úsilí pokračovať aj naďalej, bez toho, aby sme niekedy povedali, že už stačí.

Láska k blížnemu je prejavom lásky k Bohu. Ak sa teda budeme usilovať o zdokonaľovanie tejto cnosti, nemôžeme si stanoviť žiadnu hranicu; keď ide o Pána, jedinou mierou je milovať bez miery. Pretože sa mu nikdy nebudeme môcť dostatočne odvďačiť za to, čo pre nás urobil, a pretože Božia láska k ľuďom sa prejavuje práve takto: bez miery, bez vypočítavosti, bez hraníc.

Všetkým, ktorí sme ochotní počúvať a otvoriť mu svoje srdce, Ježiš Kristus dáva vo svojej reči na vrchu božské prikázanie lásky. Keď končí, zhrňuje: „Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6, 35—36).

Milosrdenstvo sa nezastavuje pri obyčajnom súcitnom postoji: milosrdenstvo je prebytkom lásky, ktorá so sebou zároveň prináša aj prebytok spravodlivosti. Milosrdenstvo znamená mať citlivé srdce — ľudsky i nadprirodzene — preniknuté pevnou, obetavou a veľkorysou láskou. Sv. Pavol vo svojom hymne hovorí o láske takto: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1 Kor 13, 4—7).

Jedným z prvých prejavov lásky je uvedenie duše na cestu pokory. Keď sa úprimne považujeme za nič, keď chápeme, že bez Božej pomoci by aj ten najslabší a najúbohejší človek bol lepší ako my, keď sa cítime byť schopní všetkých omylov a ohavností, keď uznávame, že sme hriešnici — hoci usilovne bojujeme, aby sme sa zbavili toľkých neverností, ako by sme potom mohli zmýšľať zle o ostatných ľuďoch? Ako by sme potom vo svojom srdci mohli živiť fanatizmus, neznášanlivosť a povýšenosť?

Pokora nás ako za ruku povedie k čo najlepšiemu správaniu sa k blížnym: všetkých chápať, so všetkými spolunažívať v pokoji, všetkým odpúšťať, nevytvárať žiadne hranice ani bariéry a vždy! — si počínať ako nástroje jednoty. Nie nadarmo je v každom človeku skrytá silná túžba po pokoji a jednote s blížnymi, po vzájomnom rešpektovaní práv každého človeka — postoj, ktorý sa časom rozvinie v pravé bratstvo, odrážajúce stopu toho najcennejšieho v našom živote: ak sme totiž Božími deťmi, bratstvo sa neobmedzuje len na nejakú frázu či prázdny ideál, ale naopak, stáva sa reálnym, hoci náročným cieľom.

My kresťania musíme všetkým cynickým, skeptickým a nenávistným ľuďom, i takým, čo vlastnú zbabelosť povýšili na mentalitu, ukázať, že zmienená láska je možná. Pravdepodobne to bude ťažké, lebo človek bol stvorený slobodným a len na ňom záleží, či sa v márnom a trpkom odpore postaví proti Bohu, alebo nie. Je to však možné i reálne, pretože také konanie sa nevyhnutne rodí ako dôsledok lásky Božej a lásky k Bohu. Ak ty i ja chceme, Ježiš Kristus takisto chce. A my potom pochopíme celú hĺbku a plodnosť bolesti, obete a nezištnej odovzdanosti v každodennom živote.

Cvičiť sa v láske

Bol by veľmi naivný ten, kto by si predstavoval, že nároky kresťanskej lásky sa plnia ľahko. Niečo úplne iného vidíme v každodennej realite a bohužiaľ, dokonca i v prostredí Cirkvi. Keby nás láska nezaväzovala k mlčaniu, hocikto by mohol zoširoka rozprávať o rozdeleniach, útokoch, nespravodlivosti, donášaní a úkladoch. Musíme to jednoducho pripustiť, snažiť sa z našej strany o nápravu a túto snahu premeniť na osobné úsilie nikoho neraniť, k nikomu sa nesprávať zle a dokázať naprávať bez toho, žeby sme pritom niekoho ponížili.

Nie je to nič nového. Iba niekoľko rokov po Kristovom Nanebovstúpení, keď ešte pôsobili takmer všetci apoštoli a všeobecne panovala vrúcna viera a nádej, začalo mnoho ľudí schádzať z pravej cesty a nežilo Majstrovu lásku.

„Veď keď je medzi vami žiarlivosť a svár — píše sv. Pavol v liste Korinťanom — to nie ste telesní a nežijete len po ľudsky? Keď jeden hovorí: ‚Ja som Pavlov‘, a druhý: ‚Ja som Apollov‘, či nie ste ľudia (1 Kor 3, 3—4), ktorí nechápu, že Kristus prišiel, aby podobné rozdiely odstránil? Veď čože je Apollo? A čo Pavol? Služobníci, prostredníctvom ktorých ste uverili, a každý taký, ako mu dal Pán“(1 Kor 3, 5).

Apoštol však nezavrhuje rozdielnosť: každý má od Boha svoj vlastný dar, jeden tak, druhý inak (Porov. 1 Kor 7, 7). No tieto rozličné dary musia slúžiť dobru Cirkvi. Chcel by som teraz poprosiť Pána — ak chcete, môžete sa pridať k mojej modlitbe — nech nedopustí, aby nedostatok lásky zasieval v Cirkvi a v ľuďoch svoj kúkoľ. Láska je soľou kresťanského apoštolátu, a ak soľ stratí chuť, ako sa potom budeme môcť postaviť pred svet a so vztýčenou hlavou vysvetľovať, že tu je Kristus?