Zoznam bodov

Možno mi povieš: a prečo by som sa mal namáhať? Odpoveď ti nedám ja, ale svätý Pavol: „lebo nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14). Celý priestor ľudského života je málo, aby si rozšíril hranice svojej lásky. Od prvých počiatkov Opus Dei som sa bez oddychu snažil opakovať všetkým veľkorysým ľuďom, aby sa na skutky rozhodli premeniť Kristovo volanie: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35). Áno, spoznajú nás práve podľa toho, pretože láska je východiskovým bodom akejkoľvek činnosti naozajstného kresťana.

Ten, ktorý je stelesnením poctivosti, netvrdí, že jeho učeníkov spoznajú podľa poctivosti ich života. Ten, ktorý je striedmosť sama, ktorý nemá ani kde hlavu skloniť (Porov. Mt 8, 20), ktorý sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil (Porov. Mt 4, 2), nevraví apoštolom: spoznajú, že ste moji vyvolení, pretože nie ste pažravci ani pijani.

Kristov poctivý život bol — ako aj v každom čase bude — fackou do tváre vtedajšej spoločnosti, prehnitej rovnako ako dnes. Jeho striedmosť bola ďalším šľahom biča pre tých, ktorí trávili čas na nekonečných hostinách, kde si po jedle vyvolávali zvracanie, aby mohli pokračovať ďalej a doslova na nich platili Pavlove slová: „ich bohom je brucho“ (Flp 3, 19).

„A tak, moji milovaní bratia — opäť hlas sv. Pavla — buďte pevní, neochvejní, čoraz horlivejší v Pánovom diele, veď viete, že vaša námaha nie je daromná v Pánovi“ (1 Kor 15, 58). Vidíte? V hre je celá rada cností, ktoré nám pomáhajú posväcovať prácu: sila, aby sme v nej vytrvali aj napriek prirodzeným ťažkostiam a nikdy sa nenechali premôcť vyčerpaním; striedmosť, aby sme sa dávali bez výhrad a vedeli prekonať pohodlnosť a sebectvo; spravodlivosť, aby sme si plnili svoje povinnosti voči Bohu, spoločnosti, rodine a kolegom; rozvážnosť, aby sme v každom prípade poznali, čo je potrebné urobiť a bez otáľania sa do toho pustili… a toto všetko, znovu opakujem, z lásky, so živým a bezprostredným pocitom zodpovednosti za výsledok našej práce a jej apoštolského dosahu.

Obras son amores, y no buenas razones — láska, to sú skutky a nie sladké slová, vraví jedno ľudové príslovie, a myslím, že nie je potrebné dodávať nič ďalšieho.

Pane, daj nám svoju milosť. Otvor nám dvere do nazaretskej dielne, aby sme sa naučili kontemplovať ťa, spolu s tvojou matkou Máriou a so svätým patriarchom Jozefom —ktorého mám tak veľmi rád a veľmi si ho ctím — všetci traja oddaní životu svätej práce. Naše úbohé srdcia sa pohnú a vydáme sa hľadať ťa — a nájdeme ťa v našej každodennej práci, pretože si želáš, aby sme ju premenili na Dielo Božie, na dielo lásky.

Ovocie miernosti

Miernosť je sebaovládanie. Nemôžeme popustiť uzdu všetkému, čo na nás dolieha, či už telesne, alebo duševne. Nie všetko, čo sa môže robiť, by sa robiť malo. Je síce pohodlnejšie nechať sa vláčiť pohnútkami, ktoré ľudia nazývajú prirodzené, no na konci tejto cesty nájdeme iba smútok a osamotenosť vo vlastnej úbohosti.

Niektorí ľudia nechcú nič odoprieť svojmu žalúdku, svojim očiam, svojim rukám; odmietajú počúvať tých, čo im radia, aby žili čisto. Schopnosť plodiť — vznešenú skutočnosť a účasť na Božej stvoriteľskej moci — využívajú nezriadene len ako nástroj na službu vlastnému sebectvu.

Nikdy sa mi nepáčilo hovoriť o nečistote. Namiesto toho chcem uvažovať nad ovocím miernosti, chcem vidieť, že človek je skutočným človekom, ktorý nie je pripútaný k bezcenným, hoci ligotavým veciam, k zbytočnostiam, ktoré tak rady kradnú straky. Taký človek sa dokáže zriecť vecí, čo škodia jeho duši a uvedomuje si, že obeť je iba zdanlivá: lebo ak v živote dokáže niečo obetovať, oslobodí sa od mnohých závislostí a bude môcť, v najhlbšom strede svojho srdca, vychutnať všetku Božiu lásku.

Život potom opäť dostane jasné tvary, ktoré nemiernosť rozmazala a človek je schopný starať sa o druhých, deliť sa s nimi, venovať sa veľkým úlohám. Miernosť ho robí striedmym, skromným, chápajúcim; dáva mu prirodzenú mravnosť, ktorá je vždy príťažlivá, pretože na správaní takého človeka je vidno rozumné sebaovládanie. Miernosť neznamená obmedzenosť, lež veľkorysosť. Naopak, omnoho viac obmedzení sa nachádza v nestriedmosti, keď sa srdce človeka zrieka samé seba, len aby mohlo slúžiť prvému, kto mu ponúkne žalostný zvuk plechových kravských zvoncov.

Spomínam si teraz — iste to už niektorí z vás odo mňa počuli pri inom rozjímaní — na sen, ktorý mal jeden spisovateľ španielskeho „zlatého veku“. Vo sne sa pred ním otvorili dve cesty. Jedna široká a zjazdná, pohodlná, pozdĺž nej mnoho taverien a hostincov, a iných príjemných a zábavných miest. Ľudia po nej idú na koňoch alebo v koči; za sprievodu hudby a smiechu — bláznivého rehotu — na nej vidno množstvo ľudí opojených zdanlivou a prchavou rozkošou; táto cesta totiž končí bezodnou priepasťou. Je to cesta svetákov, večných malomeštiakov: okázalo dávajú najavo radosť, ktorú v skutočnosti nepociťujú, nenásytne vyhľadávajú všetko možné pohodlie a rozkoš… a desí ich bolesť, odriekanie, obeť. Nechcú nič vedieť o Kristovom kríži, myslia si, že také niečo je iba pre pomätencov. Avšak bláznami sú oni sami: sú otrokmi závisti, obžerstva, zmyselnosti, končia v ešte väčšom utrpení, a až príliš neskoro si uvedomia, že si kvôli bezduchým daromnostiam premrhali svoje pozemské i večné šťastie. I Pán nás na to upozorňuje: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 25—26).

Iným smerom vedie v tomto sne ďalšia cesta: je taká úzka a strmá, že sa po nej nedá ísť na koni. Všetci po nej putujú po vlastných, možno ani nejdú rovno, no zato s pokojnou tvárou šliapu v bodľačí a vyhýbajú sa kameňom. Na niektorých miestach zanechávajú zdrapy svojich šiat, na iných dokonca aj zdrapy svojej kože. No v závere cesty ich očakáva krásna záhrada, večné šťastie, nebo. Je to cesta svätých a pokorných, tých, ktorí sa z lásky ku Kristovi radostne obetujú za druhých, cesta tých, čo sa neboja ísť do kopca a láskyplne nesú svoj kríž, hoci by bol neviem aký ťažký, pretože vedia, že aj keď ich jeho váha stiahne dolu, opäť budú môcť vstať a pokračovať vo výstupe. Silou týchto pútnikov je Kristus.

Vezmime si aj iné príklady z obyčajného života. Sv. Pavol píše: „A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný“ (1 Kor 9, 25). Stačí, keď sa rozhliadneme okolo seba. Všimnite si, aké obete podstupujú, či už chcú alebo nechcú, muži aj ženy, kvôli starostlivosti o svoje telo, o svoje zdravie, kvôli uznaniu od druhých… Nebudeme potom aj my schopní nechať sa pohnúť nesmiernou Božou láskou, tak nedokonale ľuďmi opätovanou a nebudeme umŕtvovať, čo je treba umŕtviť, aby naša myseľ a naše srdce túžili viac po Pánovi?

Zmysel kresťanstva je v mysliach mnohých ľudí už natoľko pokrivený, že keď sa hovorí o umŕtvovaní a pokání, myslia sa tým len veľké pôsty a cilíciá, ktoré sa spomínajú v obdivuhodných rozprávaniach zo života svätých. V úvode tohto rozjímania sme si jasne povedali, že máme napodobňovať Ježiša Krista, že on má byť vzorom nášho konania. Je pravda, že na začiatok svojho verejného účinkovania sa pripravoval tak, že sa utiahol na púšť a tam sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil (Porov. Mt 4, 1—11), no predtým i potom žil cnosť miernosti s takou prostotou, až to jeho nepriatelia využili, aby ho obvinili, že je pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov (Lk 7, 34).