Zoznam bodov

Keď sa blíži hodina utrpenia a Ježiš chce názorným spôsobom odhaliť svoj kráľovský majestát, slávnostne vchádza do Jeruzalema — no sediac na oslovi! Bolo napísané, že Mesiáš mal byť kráľom pokorným: „Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa“ (Mt 21, 5; Porov. Zach 9, 9).

Pri poslednej večeri, keď Kristus pripravil všetko, aby sa rozlúčil zo svojimi učeníkmi, oni sa zaplietajú do neviem koľkého sporu o tom, kto bude z tejto skupiny vyvolených považovaný za najväčšieho. Ježiš „vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný“ (Jn 13, 4—5).

A opäť učí príkladom, skutkami. Pred učeníkmi, ktorí sa preli z pýchy a chvastúnstva, sa Ježiš skláňa a s láskou plní úlohu služobníka. Potom sa vracia ku stolu a vraví im: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete ? ‚Učiteľ‘ a: ,Pane‘ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať“ (Jn 13, 12—14).Dojíma ma táto Kristova ohľaduplnosť, lebo netvrdí: keď to robím ja, o čo skôr by ste to mali robiť vy! Stavia sa s nimi na rovnakú úroveň, na nikoho nerobí žiaden nátlak: láskavo kára týchto mužov za nedostatok veľkodušnosti.

Ako Dvanástim, i nám môže a aj neustále radí: exemplum dedi vobis (Jn 13, 15), dal som vám príklad pokory. Stal som sa sluhom, aby ste i vy vedeli s tichým a pokorným srdcom slúžiť všetkým ľuďom.

Neverte ani trochu tým, ktorí cnosť pokory predstavujú ako ľudskú nesmelosť, alebo ako večné odsúdenie k zármutku. Cítiť sa ako zdrôtovaná hlinená nádoba je neustálym zdrojom radosti; znamená to, že uznávam pred Bohom svoju nepatrnosť, uznávam, že som dieťa, syn. Jestvuje vari väčšia radosť než to, že hoci vieme, že sme úbohí a slabí, vieme i to, že sme Božími deťmi? Prečo vlastne my ľudia prepadáme smútku? Pretože sa náš život nevyvíja tak, ako sme to osobne očakávali a pretože sa vynárajú prekážky, ktoré nám bránia, alebo aspoň sťažujú spokojne robiť to, čo sme si predsavzali.

Nič z toho sa nestane, ak človek nadprirodzene prežíva skutočnosť Božieho synovstva. „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31). Nech sú smutní tí, ktorí sa zatvrdilo odmietajú uznať za Božie deti, hovorievam stále.

Na záver nájdeme v dnešnej liturgii dve prosby, ktoré by mali z nášho srdca a z našich úst vychádzať ako šípy: „Všemohúci Bože, daj, nech si skrze Božské tajomstvá zaslúžime priblížiť sa k nebeským darom“ (Modlitba po prijímaní). A prosíme ťa, Pane, dovoľ nám, aby sme ti bez prestania slúžili podľa tvojej vôle (Modlitba za ľud (Super populum).Slúžiť a opäť slúžiť, deti moje, to je naša úloha, byť služobníkmi všetkých, aby v našich dňoch neustále rástol verný ľud (Modlitba za ľud (Super populum).

Nechajte sa preto presvedčiť, že ak si skutočne želáme nasledovať nášho Pána zblízka a naozaj slúžiť Bohu i celému ľudstvu, musíme sa dokonale odpútať od seba samých, nesmieme ľpieť na svojej inteligencii, zdraví, cti, vznešených ambíciách, či na úspechoch a zdaroch.

Mám pritom na mysli — pretože až sem musí zájsť tvoje rozhodnutie — i všetky tie čisté plány, ktorými chceme výlučne oslavovať a chváliť Boha. Budeme sa riadiť jasnou a presnou zásadou: Pane, chcem to či ono, iba ak sa to páči tebe — a ak nie, prečo by ma to malo zaujímať? Zasadíme tak smrteľnú ranu sebectvu a pýche, ktoré sa ako hady zvíjajú v každom ľudskom svedomí. Zároveň dosiahneme pravý pokoj pre svoje duše a odpútanosť, ktorá nás dovedie až k vlastneniu Boha, vždy čoraz dôvernejšiemu a intenzívnejšiemu.

Aby sme mohli napodobňovať Krista, musíme mať srdce oslobodené od všetkého, k čomu sa pripútavame. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 24—26). A k tomu vysvetľuje sv. Gregor: „ nestačilo by, keby sme žili oprostení od vecí a nezriekli by sme sa pritom aj samých seba. Ale… kam pôjdeme oslobodení od samých seba? Kto sa vlastne všetkého vzdáva, keď sám seba si ponechá?“

Musíme vedieť, že na jednej strane sme hriešnici, no na druhej strane Boží tvorovia. Jedným spôsobom sme boli stvorení a v tom druhom spôsobe sa nachádzame kvôli nám samým. Odvrhnime to, čím sme sa stali skrze hriech a buďme takí, akými sme boli utvorení skrze milosť. Tak pyšný, keď sa obráti ku Kristovi a stane sa pokorným, zaprie sám seba; keď sa smilník obráti a žije zdržanlivo, i on odvrhuje to, čím bol predtým; keď lakomec prestane dychtiť po majetku a namiesto toho, aby sa zmocňoval cudzieho, začne byť štedrý zo svojho, aj on sa zriekol sám seba (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 32, 2 (PL 76, 1233).

Otče,… neber ich zo sveta

Sme normálni ľudia, obyčajní kresťania, vrhnutí do víru života v spoločnosti a Pán nás chce mať svätých a apoštolských práve v našom pracovnom prostredí, chce, aby sme sa posväcovali svojou prácou, aby sme posväcovali túto prácu a pomáhali, aby sa ňou aj iní posvätili. Verte, že práve tu na vás čaká Boh, ako Otec, ako Priateľ. A myslite aj na to, že vašou zodpovednou prácou, okrem toho, že sa ňou živíte, priamo podporujete rozvoj spoločnosti, uľahčujete bremená iným ľuďom a podopierate toľko dobrých diel na miestnej i svetovej úrovni, v prospech ľudí a národov, ktorým sa tak dobre nedarí.

Pred viac ako dvadsiatimi piatimi rokmi som chodieval do jednej charitnej jedálne pre žobrákov, ktorí za deň nezjedli nič iné okrem toho, čo im tu dali. Bola to veľká miestnosť, o ktorú sa starala skupinka dobročinných dám. Po prvom rozdelení jedla si prichádzali vziať zvyšky ešte ďalší žobráci a medzi ľuďmi v onej skupine moju pozornosť upútal jeden z nich: Bol majiteľom plechovej lyžice! Vždy ju opatrne vytiahol z vrecka, žiadostivo, pôžitkársky sa na ňu zahľadel, a keď dojedol svoju porciu, opäť sa na lyžicu zadíval očami, ktoré ani čo by vraveli: Je moja! Starostlivo ju dvakrát olízal, aby bola čistá, a potom ju znovu zastrčil medzi záhyby svojich chatrných šiat. Skutočne, bola jeho! Úbohý chudák, ktorý sa medzi svojimi druhmi v nešťastí považoval za boháča.

Poznal som vtedy aj istú dámu s vysokým šľachtickým titulom, Grande de España. Pred Bohom to nič neznamená: všetci sme si rovní, všetci sme potomkami Adama a Evy, slabí ľudia, so svojimi cnosťami i nedostatkami, schopní — keby nás Boh opustil — tých najhorších zločinov. No odkedy nás Kristus vykúpil, už niet rozdielu medzi rasami, jazykmi, farbou pleti, rodom, majetkom…: všetci sme Božie deti. Žena, o ktorej vám hovorím, hoci bývala v starodávnom šľachtickom sídle, sama na seba neutratila ani dve pesety za deň. Naopak, veľmi štedro odmeňovala svoje služobníctvo a zvyšok venovala na pomoc potrebným, ona však žila vo veľkom odriekaní. Táto žena mala veľký majetok, po akom túžia mnohí, ale osobne bola chudobná a od všetkého úplne odpútaná. Pochopili ste ma? Ostatne, stačí sa započúvať do slov nášho Pána: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3).

Ak aj ty chceš získať tohto ducha odriekania, radím ti, aby si bol lakomý voči sebe a veľmi štedrý k ostatným; vyvaruj sa zbytočných výdavkov kvôli prepychu, z rozmaru, márnivosti, pohodlia… nevymýšľaj si zbytočné potreby. Jedným slovom, nauč sa so sv. Pavlom „žiť skromne… aj oplývať… byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 12—13). A ako apoštol Pavol, aj my v tomto duchovnom boji zvíťazíme, keď budeme mať voľné, ničím nespútané srdce.

„ Všetci, ktorí vchádzame na zápasisko viery, píše sv. Gregor Veľký, berieme na seba úlohu bojovať proti zlým duchom. Diabli na tomto svete nič nemajú a keďže útočia nahí, aj my musíme bojovať nahí. Pretože ak niekto oblečený bude bojovať s niekým, kto na sebe nič nemá, rýchlo ho porazia, lebo jeho protivník ho má za čo chytiť. A čo iné sú veci tohto sveta než len akési oblečenie? “ (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 32, 2 (PL 76, 1233).