Zoznam bodov

Kresťanská cesta

Kristovo učenie je tak priehľadné! Otvorme si ako obvykle Nový zákon, tentoraz na jedenástej kapitole sv. Matúša: „… učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29). Vidíš? Máme sa učiť od neho, od Ježiša, nášho jedinečného vzoru. Ak chceš ísť dopredu a vyhnúť sa zakopnutiam a blúdeniu, nemusíš robiť nič iné ako len kráčať po ceste, po ktorej kráčal On, klásť svoje nohy do jeho šľapají, vojsť do jeho pokorného a trpezlivého Srdca, piť z prameňa jeho prikázaní a lásky; jedným slovom, musíš sa s Kristom stotožniť, musíš sa naozaj snažiť o to, aby si sa pre svojich blížnych stal druhým Kristom.

Aby sa nikto nemohol vyhovárať, prečítajme si ešte ďalší citát zo sv. Matúša. V šestnástej kapitole Pán ešte viac spresňuje svoje učenie: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Božia cesta je cestou odriekania, umŕtvovania a odovzdanosti, avšak žiadneho smútku či skľúčenosti.

Nasleduj Kristov príklad od jaslí v Betleheme až po trón na Kalvárii. Uvažuj nad jeho obetavosťou, mysli na jeho útrapy: bol hladný a smädný, pociťoval únavu, horko, ospalosť, zakúsil zlé zaobchádzanie, neporozumenie, slzy… (Porov. Mt 4, 1—11; 8, 20; 8, 24;12, 1; 21, 18—19; Lk 2, 6—7; 4, 16—30; 11, 53—54; Jn 4, 6; 11, 33—35; atď.) a radosť, že môže spasiť všetko ľudstvo. Bol by som rád, keby si si vryl hlboko do pamäti a do srdca — aby si o nich mohol často rozjímať a premeniť ich na praktické dôsledky — slová sv. Pavla, ktorými vyzýva Efezanov, aby bez váhania nasledovali Pánove kroky: „Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!“ (Ef 5, 1—2).

Kontemplácia v každodennom živote

Vráťme sa k Evanjeliu a zastavme sa pri tom, o čom píše sv. Matúš v 21. kapitole. Rozpráva, že Ježiš, keď sa ráno vracal do mesta, pocítil hlad. Pri ceste videl figovník, išiel k nemu (Mt 21, 18—19). Aká radosť, Pane, vidieť ťa hladného a vidieť ťa i smädného, ako pri studni v Sychare! (Porov. Jn 4, 7). Dívam sa na teba ako na perfectus Deo, perfectus homo (Vyznanie viery Quicumque), pravého Boha, ale i pravého človeka, s rovnakým telom, aké mám ja. „Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 7), aby som nikdy nepochyboval, že ma chápe a že ma miluje.

Pocítil hlad. Keď budeme cítiť únavu — v práci, pri štúdiu, v apoštoláte — keď sa nám na obzore zjavia tmavé mračná, vtedy obráťme svoj zrak na Krista: na Krista láskavého, na Krista unaveného, na Krista hladného a smädného. Ako sa nám len dávaš pochopiť! Ako sa nám len dávaš milovať! Ukazuješ sa nám, ako by sme to boli my sami, vo všetkom okrem hriechu; aby sme cítili, že s tebou môžeme zvíťaziť nad svojimi zlými sklonmi, nad svojimi hriechmi. Potom nám už nevadí ani únava, ani hlad, ani smäd, ani slzy… . Aj Kristus býval unavený, mával hlad, bol smädný, plakal. To, čo je dôležité, je boj, úsilie — láskyplný zápas, veď Pán je predsa neustále po našom boku — aby plnil Vôľu Otca, ktorý je na nebesiach (Porov. Jn 4, 34).

Skúste sa často „zamiešať“ medzi postavy Nového zákona. Vychutnajte si tie dojemné scény, v ktorých náš Majster koná ako Boh a ako človek, alebo keď božskými i ľudskými slovami káže o odpustení a o jeho nekonečnej láske k svojim deťom. Táto predchuť neba sa obnovuje i dnes v trvalej nepominuteľnosti Evanjelia: cítime to, vidíme to, na vlastnej koži môžeme hmatateľne zažívať Božiu ochranu a pomoc, spôsobujúcu, že aj napriek všetkým zakopnutiam ideme ďalej, že dokážeme začínať stále odznova — lebo to je vnútorný život, žitý s dôverou v Boha.

Bez úsilia prekonávať vnútorné i vonkajšie prekážky cenu víťazov nikdy nedostaneme. „A kto závodí, nedostane veniec, ak nezávodí podľa pravidiel“ (2 Tim 2, 5) „ a zápas by nebol opravdivý, ak by chýbal protivník, s ktorým by sme zápasili. Keď teda nebude protivník, nebude ani veniec, pretože veniec nemôže byť tam, kde nie je porazený “ (Sv. Gregor Nisenský, De perfecta christiani forma (PG 46, 286).

Prekážky by nás nemali znepokojovať, naopak, mali by pre nás byť povzbudením rásť ako kresťania: v tomto zápase sa budeme posväcovať a naša apoštolská práca získa väčšiu účinnosť. Keď rozjímame nad chvíľami, kde Ježiš — na Olivovej hore i neskôr, v opustenosti a výsmechu kríža, zatiaľ čo naňho dolieha nesmierne bremeno utrpenia, prijíma a miluje vôľu Otca — mali by sme si uvedomiť, že ak chceme Krista nasledovať a byť jeho dobrými učeníkmi, musíme prijať jeho radu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Preto tak rád Ježiša žiadam: Pane, ani jeden deň bez kríža! Tak sa s Božou milosťou bude upevňovať náš charakter a budeme slúžiť Bohu aj napriek našim osobným úbohostiam.

Pochop: ak by si chcel do steny zatĺcť klinec a nenarazil by si pritom na odpor, čo by si tam potom mohol zavesiť? Ak sa nebudeme s pomocou Božou posilňovať obeťou, nikdy sa nestaneme Pánovými nástrojmi. A naopak, ak sa rozhodneme radostne využívať všetky protivenstvá pre lásku k Bohu, nepríde nám zaťažko na to všetko náročné a nepríjemné, na všetko, čo je tvrdé a nepohodlné, spolu s apoštolmi Jakubom a Jánom zvolať: „Môžeme!“ (Mk 10, 39).

No nezabúdajte, že byť s Ježišom znamená tiež dotýkať sa jeho kríža. Keď sa zveríme do Božích rúk, On nás často nechá okúsiť chuť bolesti, osamelosti, protivenstiev, krivých obvinení, ohovárania a posmechu prichádzajúceho zvnútra i zvonka, pretože nás chce utvárať podľa svojho obrazu a podoby a dopustí, aby nás nazývali bláznami a považovali za hlupákov.

Je to chvíľa milovať pasívne umŕtvovanie, ktoré prichádza — skryté alebo naopak verejné a nehanebné — keď ho nečakáme. Prichádzajú zraňovať ovce kamením, ktoré by sa malo hádzať po vlkoch: ten, čo nasleduje Krista, na vlastnej koži zakúsi, že tí, čo by ho mali milovať sa k nemu správajú nedôverčivo až nepriateľsky, podozrievavo až nenávistne. Hľadia naňho cez prsty ako na luhára, pretože neveria, že by mohol mať dôverný vzťah s Bohom, že by mohol žiť vnútorným životom. Títo ľudia však naproti tomu bývajú plní láskavosti a pochopenia voči neveriacim či ateistom s častokrát rozpustilým a nehanebným správaním.

Je možné, že Pán dopustí, aby bol jeho učeník napádaný zbraňou, ktorá tomu, kto sa jej chápe, vôbec neslúži ku cti; zbraňou osobných urážok, verejného osočovania, tendenčných plodov masívnej a lživej propagandy; nie všetci totiž majú dobrý vkus a takt.

Nie je zvláštne, že tí, čo sa držia neistej teológie a majú uvoľnenú morálku, ľudia bez zábran, ľudia, ktorí praktizujú akúsi pochybnú liturgiu podľa osobných rozmarov, so sebadisciplínou ako hippies abez pocitu akejkoľvek zodpovednosti, šíria proti tým, čo hovoria iba o Ježišovi Kristovi, nevraživosť, podozrenia, falošné obvinenia, urážky, ponižujúce reči, posmešky, klebety a šikanovanie všetkého druhu.

Takýmto spôsobom opracováva Ježiš duše svojich nasledovníkov, neprestávajúc im však pritom dávať vnútorný pokoj a radosť, pretože oni dobre vedia, že diabol nie je schopný — ani zo stovky lží — vytvoriť jedinú pravdu; a vštepuje svojim verným životné presvedčenie, že iba vtedy dosiahnu spokojnosť, keď sa rozhodnú spokojnými nebyť.