Zoznam bodov

Stojíme na prahu Veľkého Týždňa; chvíľa, keď sa na Kalvárii zavŕši Vykúpenie celého ľudstva, je už veľmi blízko a zdá sa mi, že je to osobitne vhodný čas, aby sme sa ty aj ja zamysleli nad tým, akým spôsobom nás náš Pán Ježiš Kristus spasil: a aby sme rozjímali o jeho nevýslovnej láske k úbohým bytostiam, stvoreným z hliny zeme.

Memento homo, quia pulvis es, et in pulverem reverteris (Obrad udeľovania popola, porov. Gn 3, 19), pripomína nám naša matka Cirkev na začiatku pôstneho obdobia, aby sme nikdy nezabúdali, že neznamenáme skoro nič, že jedného dňa sa naše telo — dnes tak plné života — rozpadne ako ľahký obláčik prachu, ktorý naše nohy víria pri chôdzi; tak sa rozplynie ako hmla, ktorú lúče slnka porozháňajú (Múd 4, 2).

Kristov príklad

Ja by som však rád po tejto neľútostnej pripomienke našej osobnej bezvýznamnosti chcel vyzdvihnúť inú úžasnú skutočnosť: Božiu veľkodušnosť, ktorá nám pomáha a ktorá nás robí rovnými Bohu. Vypočujte si slová apoštola: „Veď poznáte milosť nášho pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9).Zamyslite sa v pokoji nad tým, aký príklad nám dáva náš Učiteľ a ihneď pochopíte, že máme námet, nad ktorým by sa dalo rozjímať celý život: ako sa úprimne snažiť o väčšiu veľkodušnosť. Pretože, a pritom nestrácajte zo zreteľa cieľ, ku ktorému by sme sa mali dopracovať, každý jeden z nás by sa mal stotožniť s Ježišom, ktorý — ako ste už počuli — sa stal chudobným pre teba, pre mňa, ktorý trpel a zanechal nám tak príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach (Porov. 1 Pt 2, 21).

S pohľadom upretým k nebu

Je potrebné rásť v nádeji, lebo tak sa upevní aj naša viera, ktorá je základomtoho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme (Hebr 11, 1). Mali by sme rásť v tejto cnosti, čo znamená prosiť Pána, aby v nás rozhojnil svoju lásku, pretože skutočne dúfať môžeme iba v to, čo zo všetkých síl milujeme. A milovať Pána stojí za to. Viete rovnako dobre ako ja, že zamilovaný človek sa odovzdáva s istotou a úplne, v nádhernej súhre sŕdc, ktoré ako jedno bijú vo vzájomnej zhode. Aká teda bude Božia láska? Neviete, že Kristus zomrel za každého z nás? Áno, pre naše malé, úbohé srdce sa Ježiš obetoval, aby ho spasil.

Pán nám často vraví o odmene, ktorú nám získal svojou smrťou a vzkriesením. „Ja vám idem pripraviť miesto. Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14, 2—3). Cieľom našej pozemskej cesty je nebo. Ježiš Kristus nás predišiel a tam v spoločenstve so svätou Pannou a svätým Jozefom — ktorého tak veľmi uctievam — s anjelmi a svätými čaká na náš príchod.

Nikdy nechýbali odpadlíci, ktorí — aj v čase apoštolov — sa snažili vziať kresťanom nádej. „Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera“ (1 Kor 15, 12—14). Božský základ našej cesty — Ježiš, cesta, pravda a život (Porov. Jn 14, 6) — je bezpečnou zárukou, že skončí vo večnom šťastí, ak sa len od neho neodlúčime.

V Písme je toľko výjavov, v ktorých Kristus hovorí so svojím Otcom, že je nemysliteľné pristaviť sa pri všetkých. No určite nemôžeme vynechať intenzívne hodiny predchádzajúce jeho utrpeniu a smrti, keď sa pripravuje dovŕšiť obeť, ktorá nám prinavráti Božiu lásku. V intimite Večeradla sa jeho srdce rozlieva láskou, prosiac sa obracia k Otcovi, oznamuje príchod Ducha Svätého, povzbudzuje svojich priateľov k vrúcnej láske a viere.

Rozhorlené Vykupiteľovo sústredenie pokračuje v Getsemanskej záhrade, keď tuší, že utrpenie sa už blíži, že už sa blíži ponižovanie, bolesti a tvrdý kríž, na ktorý sa vešajú zločinci a po ktorom tak veľmi túžil. „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich!“ No vzápätí: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42). Neskôr, pribitý na drevo kríža, všetkými opustený, s rukami rozpätými v geste večného veľkňaza, pokračuje v rozhovore so svojím Otcom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46).